kormidlo

Aj divadlá sa museli podriadiť prísnym opatreniam, hlavne striktným obmedzením počtu návštevníkov. K tejto situácii sa vyjadril herec Jozef Vajda: Kultúra v súčasnosti dostáva riadne na frak, v podstate neexistuje. „Umelci sa stali ohrozenou skupinou obyvateľstva – bez príjmov. V SND sme ako zamestnanci zatiaľ kompenzovaní, dostávame základné platy. Ale čo tí, ktorí sú na voľnej nohe? Čo tie menšie divadlá? Pre pár ľudí sa neoplatí žiadnemu telesu ani len zapnúť svetlo, lebo zo vstupeniek nezaplatí absolútne nič. A takýchto umelcov je na Slovensku veľmi veľa. Uznávam epidemiológov, hygienikov a majú pravdu do istej miery, že keď sa stretáva obrovské množstvo ľudí, je to rizikové. Ale v divadle sedia diváci pokojne, majú rúška, sú v odstupoch, prečo by ich tam nemohlo sedieť viac? Viem, že teraz je toho na kompetentných veľa, ale treba postupovať od prípadu k prípadu, dávať kultúru na posledné miesto sa mi zdá krátkozraké. A bolí to.“- Ďalej pokračoval, že nehovorí len o hercoch, že to vníma celoplošne a globálne, „v divadlách je kopa ľudí – od zboristov, orchestra, osvetľovačov, kulisárov, zvukárov, maskérov, kostymérov a ďalších zamestnancov. SND je obrovský kolos a všetci prichádzajú týmto spôsobom o živobytie a sú úplne na dne. Dokedy to vydrží umelecká obec?“

Vajda sa vyjadril aj ku kritike občanov, ktorí poukazujú hlavne na to, aby celebrity neplakali, že nemajú prácu, a aby predali drahé značkové obleky, topánky, kabelky, ktorými sa prezentujú v médiách: „To, čo vidia ľudia v markizáckej Smotánke, to nie je vzorka, to je bulvár. Tu ide o tisíce iných ľudí. To nie sú len herci, ale aj tanečníci, hudobníci, výtvarníci, drobní umelci, ktorí robia svoju prácu v každom kúte Slovenska a rozdávajú ľuďom radosť. Veď to je úžasné! Takých treba tiež podporiť.“- Viac v tomto zdroji: clanok-o-tazkych-casoch-v-kulture

Na otázku, čo by povedal ľuďom, ktorí sa na hercov pozerajú cez prsty Vajda odpovedal, že vypol by im televízor, rádio, zobral im knižky, nedostávali by noviny, z internetu si nemohli stiahnuť hudbu, seriály, filmy, a museli by sedieť doma v tichu bez obrazov a fotografií. Je zvedavý, čo by vtedy povedali, možno až vtedy by pochopili, čo všetko je umenie a kultúra.

Ale pozrime sa na tento prípad z iného uhla pohľadu: Keď je Ples v Opere, tak ten je najviac obdivovaný a očakávaný – a čo je najdôležitejšie, nedostane sa naň hocikto, výlučne sa tam dostanú ľudia iba na pozvánky, ktoré rozposiela jeho organizátor, spoločnosť Orange. Okrem známych osobností spoločenského života sú to politici, herci, speváci či moderátori… je v čase Plesu v opere aspoň jediný herec, ktorý by sa zamyslel nad tým, čo si o nich myslia bežní Slováci? Určite sa netrápia tým, že mnohí Slováci sa o nich vyjadrujú, že sa tam iba predvádzajú v drahých oblekoch a frakoch, a dámy v drahých róbach! Že v takom čase sa tlačia veľkopodnikateľom a politikom do zadnice… a na tých ľudí, ktorým vďačia za to, že sa chodia na nich pozerať do divadiel, alebo sa pozerajú na ich seriály na televíznych obrazovkách, tak na tých ľudí si ani nespomenú, vtedy vôbec neuvažujú o tom, že aspoň trošku skromnosti by neuškodilo. A teraz, keď je krutá doba pre všetkých Slovákov, čiže nielen pre hercov, ale aj tisícov malých podnikateľov (a to v ktorejkoľvek oblasti), že mnohí krachujú a sú na mizine, poniektorí už páchajú aj samovraždy, tak toto herci akosi záhadne prehliadajú a práve oni najviac nariekajú.

O plese v opere aj trošku satiry v karikatúre:

Gašparec 14.01.2019

PS

Dávam sem odkazy dvoch čitateľov, ktorí napísali svoj názor pod zdrojom: „„predajte vaše haciendy, vozové parky (kramár), my obyčajní ľudia žijeme s „1000“-ky a 60% z toho ide preč, plačeme? Kto dá priestor nám poplakať si v novom čase?““

„Jozef, takto ako píšeš sa cítili robotníci po 89 roku. Zlodeji, zbohatlíci a mafia im zobrali fabriky, vyhnali na úrady práce. Vtedy ste sa nezastali obyčajných ľudí, vtedy ste sa tisli do zadného otvoru tým zbojníkom a zbohatlíkom. Vidíš, keď vás potrebovali na tribúnach, aby ste oblbovali chudobu, boli ste im dobrí. Teraz na vás s prepáčením serú, lebo vás nepotrebujú. Nediv sa, že aj ľudia na vás serú, veď tak isto ste sa k nim zachovali po roku 89.
Sýty hladnému neverí!“