kormidlo

Patrím medzi ľudí, ktorí majú snahu povedať politikom priamo od srdca to, čo si myslia ešte počas ich života. Pochopiteľne, že ma neteší, že Pán Havel už nie je medzi nami, ale je mi ľúto, že som sa s nim nemohol stretnúť počas jeho života.

Nemám v úmysle sa tu niečim chváliť, len mám pocit, že nastala doba aby som aspoň touto formou vyjadril svoje veľké sklamanie z toho, že Pán Havel si mnohé závažne veci nedomyslel tak ako by sa patrilo.

V roku 2005 som sa rozhodol napísať moje pamäti formou autobiografie s názvom: Keď zatneš slovom…

V jednej stati tejto autobiografie (vydanej v roku 2007) som opísal udalosti z predvolebnej kampane Pána Havla na funkciu prezidenta ČSSR a pokiaľ sa vám čitateľom bude chcieť venovať zopár minút mojim nasledujúcim riadkom, tak budete mať možnosť prečítať si túto stať, ktorú vám predkladám priamo z rukopisu:

Ale čo namiesto „králikární”?

V živej pamäti mám ten deň – udalosť, keď 20. decembra 1989 (krátko po „nežnej revolúcii”) prišiel do Košíc Václav Havel.

Stál som vpredu v zhromaždenom dave. Ľudia nedočkavo, hlasným skandovaním a štrngotaním kľúčikov na príveskoch od bytov či osobných vozidiel opakovali teraz už historicky známe heslo: Havel na hrad! Organizátori podujatia boli zjavne povzbudení radostnou predvianočnou náladou obyvateľov mesta i občanov z blízkeho okolia.

(Mimoriadne sa im do karát primiešalo krásne zimné počasie, keď z obláčikov občas na nás dopadla snehová vločka, ale zavše aj teplé lúče „zubatého“ slniečka.) Očividne však odďaľovali Havlovo vystúpenie na balkóne Štátnej vedeckej knižnice na Hlavnej ulici. V pravidelných intervaloch opakovali meškanie vlaku, v ktorom mal pán Havel pricestovať. (Otázne je, čo bola pravda.)

Takmer po 40 minútach neustáleho skandovania davu vystúpil Václav Havel po boku vtedajších predstaviteľov VPN na balkón. Ako na povel sa rozišli mračná a slniečko na dobrých pätnásť minút odhalilo svoju teplú tvár. Pán Havel to šikovne využil: Po pozdrave lakonicky poznamenal, že okrem slobody nám prináša aj pekné slnečné počasie. Za to si vyslúžil od publika takmer päťminútové ovácie s tým istým jednotným pokrikom: Havel na hrad! Popri inom zopakoval svoj nezabudnuteľný výrok vyslovený už v Prahe a kritizujúci bývalý režim: Panelové domy postavené pre občanov nazval „králikárne“ (čo určite nasrdilo hlavne zarytých zástancov socialistického systému).

Nepochybne, pán Havel mal veľkú zásluhu na tom, že padol totalitný režim. Ale ja som sa nedokázal zmieriť s tým, že síce kritizuje, ale zároveň nevyriekne, čo on ako nádejný československý prezident chce urobiť pre všetkých obyvateľov štátu, aby boli spokojní so svojou životnou úrovňou, respektíve, ako je on odhodlaný naprávať nedostatky predošlého režimu. Preto som si neustále kládol otázku: Prečo by práve Havel mal byť prezident? Síce niekoľkokrát zdôraznil nedostatky minulej doby, len mi uniklo, že by sa čo iba jedným jediným slovíčkom zmienil, ako chce v predpokladanej funkcii a v čo najkratšom čase odstraňovať ním kritizované omyly socializmu… Určite nielen ja som očakával, že z jeho úst zaznie výrok, ako sa spoločnosť vyporiada s tými komunistami, ktorí páchali rôzne zverstvá. (Samozrejme,treba kvitovať, že 25. novembra 1989 v Prahe predložili obe ponovembrové rozhodujúce občianske zoskupenia, ktoré spolupracovali – české Občianske fórum a slovenská Verejnosť proti násiliu – jestvujúcemu vedeniu strany a štátu 12 požiadaviek, medzi nimi odchod sovietskych vojsk, slobodné voľby a slobodu tlače.)

Manipulácia s davom

Práve moja predstava o osobe kandidáta na prezidenta ma doviedla do tohto davu. Chcel som, ak sa naskytne príležitosť, položiť pánu Havlovi niekoľko otázok so spoločným podtextom: Čo mieni urobiť pre národ po zvolení za prezidenta? Na moje veľké prekvapenie chvíľu na to, ako začal rečniť, v dave medzi nami sa začal pohybovať mladý (predpokladám) novinár s poznámkovým blokom a pýtal sa niektorých ľudí, či majú otázky pre „nastávajúceho prezidenta“. Zároveň zjavne naznačil, že je poverený osobne tieto otázky odovzdať pánu Havlovi.

Samozrejme, hneď som využil príležitosť, pretlačil som sa k novinárovi a nadiktoval som mu tri otázky. Ešte stále v naivnom presvedčení, že od adresáta sa dozviem odpoveď aspoň na jednu z nich.

Moja prvá otázka: Neviem, kde a v ktorých závodoch bol pán Havel v našom podniku. Ale nech sa príde pozrieť na Vysoké pece a hlavne na ich spekáreň a aglomeráciu. Aby na vlastné oči videl, za akých neľudských podmienok sme nútení robiť. Druhá: Čo majú urobiť 2/3 poctivo pracujúcich zamestnancov v našom podniku, ktorí to ťahajú ešte aj za 1/3 tzv. pracujúcich, čo iba poberajú mzdu za ničnerobenie? Ako ich prinútiť, aby aj oni alebo poctivo pracovali, alebo opustili brány nášho podniku? Tretia z mojich otázok nádejnému prezidentovi: Čo urobí a ako sa popasuje s tým, aby sa pracujúce matky mohli venovať svojim deťom v domácnosti, takže by ich malé ratolesti už od útleho detstva nemuseli v jasliach či škôlkach prežívať srdcervúci plač za mamkami? A zároveň čo urobí pre to, aby muži za poctivo odrobenú prácu dostávali mzdy, z ktorých by sa za pár rokov mohli pustiť napríklad do výstavby rodinných domčekov? Aby sme neboli závislí od ním spomínaných „králikární“… a predišli by sme aj zvyšujúcemu sa ochoreniu detí v jasliach a materských škôlkach. V tom čase naše dcérky boli ešte malé, ale nezabudol som, ako často sme počas ich nemoci museli zostávať s manželkou – raz jeden, raz druhý – doma na „očerke“ (pre vás mladších OČR, čiže „ošetrovaní člena rodiny“).

K môjmu prvému politickému vytriezveniu došlo už o niekoľko minút, keď novinár vošiel do budovy za pánom Havlom. Na vlastné oči som sa presvedčil, ako to prebieha na takýchto predvolebných kampaniach. Nielen, že z úst adresáta nezaznela žiadna odpoveď na naše konkrétne otázky. Namiesto toho nám predstavitelia VPN predčítavali pred jeho odchodom také (prepáčte za výraz, ale ťažko nájsť výstižnejší) „dristy“, že už iba zo slušnosti som počkal na odchod hosťa do zákulisia knižnice. Čo tam zaznelo? Manipulácia formátu: Pán Havel, my, XY z tej alebo onej obce, či XY z tohto a iného mesta vám želáme pevné zdravie. Čo najskôr vás chceme vidieť zasadnúť do prezidentského kresla. Alebo: Pán Havel, občania celého mesta – a čoby iba mesta, celého Slovenska! – sa už nevedia dočkať, kedy vás uvidia v prezidentskom kresle. Jednoducho povedané, dav už bol tým častým vykrikovaním hesiel typu Nech žije Havel! alebo už spomenutého Havel na hrad! či dokonca Nech žije prezident Havel! v takej extáze, respektíve natoľko zmanipulovaný, že väčšina ľudí vôbec nevnímala slová, ktoré na nich doliehali z balkóna…

Jednoznačne sa potvrdilo, ako sa dá davu predhodiť niekoľko sľubov obalených medovými slovíčkami tak, aby ich väčšina prijala s nadšením a s ováciami. Ale čo potom? Čo príde po voľbách? To už „kandidujúceho“ a jeho suitu netrápi, respektíve vie o tom svoje. Preto bolo aj tu „samozrejmé“, že moje otázky sa vôbec nespomenuli (v lepšom prípade dodnes veľmi pochybujem, či sa vôbec k pánu Havlovi dostali).

Odchádzal som sklamaný

Z tohto stretnutia som odchádzal celkom znechutený a veľmi sklamaný. Rovnako ako z iného košického mítingu o pár rokov neskôr – už nie v Československu, ale v Slovenskej republike.

Keď opätovne kandidoval za premiéra pán Vladimír Mečiar, zúčastnil som sa (26. októbra 1995) na mítingu Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) v košickej Športovej hale. Vo VSŽ som za svoju prácu ani zďaleka nepoberal takú mzdu, aká mi v skutočnosti prislúchala (a nebol som takto poškodený iba ja). Preto som usporiadateľom odovzdal na papieri otázku pre pána predsedu vlády: Ak je taký poctivý, ako sa všade hovorí, prečo dovolí podnikovému manažmentu VSŽ poberať mzdy také nepomerne vysoké voči väčšine zamestnancov. Alebo stačí, že VSŽ podporujú vládnu stranu a odvádzajú dane?

Po skúsenosti s pánom Havlom som pochyboval, že dostanem odpoveď.

Nechcem ani teraz viniť adresáta – tentoraz pána Mečiara –, že neodpovedal zámerne, možno sa k nemu moja otázka vôbec nedostala.

Pán Havel, čo bolo, bolo už sa neodstane, cítim, že aj Vy ste boli pod obrovským tlakom a určite Vám nebolo dvakrát jedno ako sa rozhodnúť, ale možno tá tvrdšia cesta by nebola spôsobila ten úpadok do ktorého sa obe krajiny nechtiac vrútili…

ČESŤ VAŠEJ PAMIATKE.