kormidlo

Myslím si, že by sa patrilo v predvečer 43 výročia vpádu ozbrojených vojsk na územie bývalého Československa priblížiť hlavne mladej generácii ako a čo sa v tom období odohrávalo.

Mal som v tom čase krásnych 16 rokov a príliš „horúcu krv“ a takých nás bolo stovky. Môžem zodpovedne prehlásiť, že moja reakcia ako aj reakcia mojich spolužiakov bola poriadne vyostrená už v priebehu prvej vyučovacej hodiny počas nášho pracovného výcviku v opravárenských dielňach poľnohospodárskych strojov v Sobranciach, keď sme sa z úst našich majstrov dozvedeli informáciu a tí si spočiatku vôbec neuvedomili, čo tým mohli spôsobiť, že si nedali pozor na slova akými túto udalosť medzi sebou nahlas okomentovali priamo počas našej asistencie.

Dúfam, že sa na mňa nebude nikto hnevať ak vám tieto udalosti predložim v tej forme ako som to zdokumentoval v mojej autobiografii.

Symbolický kríž za obeť streľby pri budove Univerzity Komenského. Autor: archív TASR

Neslávny šesťdesiaty ôsmy

Ráno 21. augusta 1968 som ako učeň 2. ročníka praxoval v dielňach

vtedajšieho Poľnohospodárskeho odborného učilišťa v Sobranciach.

Každé ráno okrem víkendových dní sme vyše dva kilometre pochodovali

zoskupení ako vojaci z internátu na konci mesta (pri kúpeľoch)

k dielňam školy. (Už nám chýbali iba samopaly a bola by z nás „bojová jednotka“ v plnej zbroji). Posledný viac ako kilometrový úsek sme „šľapali“ po

hlavnej ceste medzi Sobrancami a Michalovcami.

V spomenuté ráno sa popri nás valili kolóny sovietskych vojakov

v tankoch, obrnených vozidlách, na nákladných autách… Ako nič netušiace

decká sme s radosťou vítali našich „verných priateľov a bratov

na večné časy“. Lenže v dielňach nám zvedavcom neušla debata

majstrov odborného výcviku o tom, čo sa deje, teda ani ich reakcia

na situáciu, ktorej sme boli svedkami. Zdesili sme sa vo chvíli, keď

sa začali zhovárať, čo z toho môže byť – vraj i vojna. Nám viac nebolo

treba! Rozbehli sme sa k plotu. Od práve prechádzajúcej vojenskej

kolóny nás delila 4-metrová trávnatá plocha a priekopa vedľa cesty.

Začali sme strhávať nezrelé jablká a nazlostení na vojakov – našich už

nie priateľov – sme spustili „ostrú paľbu“. Jediné šťastie, že to vnímali

ako ponuku ochutnať ovocie… Veď stačilo, aby čo len jeden z nich pochopil,

prečo hádžeme tie jablká, a možno by došlo k tragédii podobnej

iným, ktoré nasledovali. Od zlého nás vtedy zachránil aj fakt, že

vojská prešli iba 14 kilometrov od hraníc a nevedeli, čo ich ďalej čaká,

do čoho ich vohnali.

Majstri sa našťastie hneď spamätali a zavolali nás naspäť do dielní.

Ten večer a nasledujúce dni sme na internáte v strachu sledovali

v televízii živé vstupy z jednotlivých miest dokazujúce, s akou „radosťou“

vítali občania Československa vojská Varšavskej zmluvy.

(Prišli z nej všetky okrem Rumunov – iba oni a Juhoslovania, ktorí vo

Varšavskej zmluve neboli, sa nás vo svete vtedy zastali. Za to sme sa

Juhoslávii vskutku „pokresťansky“ odvďačili: Ani nie po 30 rokoch,

keď sa s určitým a vopred jasným cieľom začala jej deštrukcia, sme

nijako extra neprotestovali voči skutočným vinníkom tejto tragédie..

Pravdaže, my sme ich nebombardovali! My sme sa „iba“ servilne zaradili

k tým štátom, ktoré povolili USA, resp. NATO prelet nad svojím

územím, aby to ich bombardéry mali pri ďalšom systematickom

a cieľavedomom ničení Juhoslávie – jej ľudí, hospodárstva, pamiatok

atď. – ľahšie… a potom sme farizejsky brali deti z týchto kútov Balkánu

k nám „na zotavenie“…)

Videli sme, ako sa po celej republike na múroch domov objavovali

heslá Dubček – Svoboda, to je naša sloboda! a podobné, ktoré odrážali

myslenie a cítenie drvivej väčšiny ľudí. Videli sme i to, ako občania na

hlavných ťahoch ciest vytrhávali alebo otáčali naopak smerové tabule,

len nech sa cudzie vojská nedostanú až do hlavného mesta. Videli sme,

ako obyvateľom „vrela krv v žilách“, preto nevítané kolóny blokovali

barikádami zo smetných nádob a všetkého možného, čo im prišlo pod

ruku, aj odstavenými nákladnými autami či električkami. Videli sme

v televízii i to, ako ľudia vyberali z ciest kamenné dlaždice a útočili

nimi na vojakov a na niektorých križovatkách zbili ich regulovčikov

v nádeji, že kolóny začnú blúdiť a nedôjdu do Prahy. Videli sme, ako

sa zopár jednotlivcov dokonca postavilo pred tanky v snahe vlastným

telom zabrániť ich postupu. Pochopiteľne, že to všetko nezostalo bez

odozvy, vojaci na takéto „vítanie od kontrarevolucionárov“ reagovali

paľbou zo samopalov. (Len na Slovensku v súvislosti s 21. augustom

1968 zahynulo 19 občanov.)

My v Sobranciach sme sa na druhý deň dozvedeli, že aj v tomto meste

hrozila tragédia. Vodič jedného z tankov pravdepodobne zadriemal,

nezvládol zákrutu – a šiel priamo na budovu, ktorá mu stála v ceste.

Našťastie sa zavčasu spamätal, zostal stáť a „iba“ hlaveň tanku prešla

múrom. Nečudo! Veď títo chudáci boli na cestách už celú noc a nevyspaní

išli ďalej – do neznáma, iba čo im navraveli, že idú brániť mier

a zabrániť kolaborácii s kapitalistickými živlami. (Ešte niekoľko rokov

po tejto udalosti majiteľ domu nechal ako pamiatku dieru síce zamurovanú,

ale z vonkajšej strany zahladenú iným odtieňom omietky.)

Akoby nestačilo ani toto, režim umožnil (presnejšie, musel umožniť)

týmto nežiadaným návštevníkom vyše 22-ročný „dočasný pobyt“

v mnohých kasárňach na území Československa. V niektorých oblastiach

si vytvorili vlastné komunity, mali svoje byty, obchody, nejeden

z nich si u nás založil rodinu. Aj preto, pochopiteľne, neboli nadšení,

keď v deväťdesiatom prvom museli opustiť Československo a vrátiť

sa do Sovietskeho zväzu (iba jeho vojská u nás boli až dovtedy). Zanechajúc

po sebe v nejednom prípade spúšť materiálnu, ekologickú,

ale čo je ešte horšie – na dlhý čas aj spúšť vo vedomí prevažnej väčšiny

tých, ktorých „prišli zachrániť“.