kormidlo

No dnes sa už medzi Rómmi toto nenosí. V predminulý týždeň som už ani neveril, že ešte bude také nádherné počasie, no v nedeľu ráno som už neodolal nádhernému počasiu a takej lákavej ponuke, aby som toto počasie ešte poriadne nevyužil na kúpanie na Zemplínskej Šírave.

Od nedele až do piatkového večera som sa zdržiaval na mojej „rodnej hrude“ odkiaľ som to mával takmer na skok na Zemplínsku Šíravu kde sme si spolu s dcérinou Lunou do sýtosti zaplávali. Doslova som si Šíravu vychutnával a v duchu som si hovoril, že ak by sa mi niekto ponúkal, že ma so sebou zoberie na dovolenku niekam k moru zadarmo, tak by som mu veľmi pekne poďakoval, že o také niečo vôbec nestojím, aby som sa niekam trepal min. 14 hodín, keď tu mám podobnú dovolenku úplne pod nosom a takmer ma nič nestojí. Samozrejme je potrebné porovnať, že kvalita čistoty vody sa s morskou nedá v žiadnom prípade porovnávať, hoci som tento rok (v porovnaní s minulými rokmi) bol s vodou celkom spokojný, lebo pár rokov dozadu som ľutoval, že som sa na Šíravu vôbec vybral, taká neskutočne zelená „bažina“ – riasi, či ako sa tomu  hovorí? – plávala po hladine Šíravi, že aj keď bolo veľmi horúco, tak som radšej ani do tej hnusnej vody nešiel.

Pochopiteľne svoj čas som netrávil iba leňošením na Šírave, ale hneď druhý deň ráno som začal kosiť dvor a záhradu  v okolí nášho rodného domu. Luna mi asistovala tým, že sa zamerala na hlodavcov a keď som ju zopárkrát od seba poslal ďalej aby som jej nechtiac neublížil kosou, tak zhruba po polhodine som sa išiel pozrieť, čo také objavila na druhom konci záhrady, že tam „tak dlho“ sama vydržala?! Medzi jabloňami zacítila pravdepodobne myš alebo krtka a tak sa rozhodla, že ju alebo jeho vyhrabe. Síce asi pochopila, že z úlovku nič nebude, ale stihla tam vyhrabať celkom slušnú noru.

Večer  mi suseda spoza cesty oproti nášho domu oznámila, že už zopárkrát odohnala malé Rómčata (bývajúce po severnej strane nášho domu) z našich sliviek (bystrice). Pokiaľ by oni nemali svoje vlastné slivky, tak by som sa tomu ani veľmi nečudoval, lebo aj my, keď sme boli takí malí a nemali sme svoje ovocie, tak sme párkrát navštívili humno niektorého gazdu, no bolo to iba do tej chvíle, kým sa to nedonieslo do uši nášho otca. Potom sme všetci štyria dostali od otca poriadnu nakladačku koženým remeňom a on už si mohol byť istý, že my už cudzím stromom dáme pokoj.

Prvý deň, som bol kosením poriadne vyšťavený a tak som vynechal pravidelnú vychádzku s Lunou, ale hneď druhý deň večer o 21:30 som sa s ňou vybral na horný koniec obce, mám tam bratranca a že pokiaľ ešte nebude spať, tak ho navštívime. O dvadsiatej-druhej hodine sme sa blížili naspäť k nášmu rodnému domu, keď som náhle spozoroval dve postaví ako si do nádob oberajú naše slivky z konárov ktoré viseli za plotom. Nie nadarmo sa vraví, že pod lampou býva najväčšia tma, lebo aj v tomto prípade rómsky manželský pár z vedľajšieho domu si za pomoci nočného neónového osvetlenia z druhej strany cesty v pohodičke kradli naše slivky. Keď ma zaregistrovali, tak som sa ich spýtal, či sú toto ich slivky? Miesto toho aby sa mi ospravedlnili, tak mi odpovedali,toto: Ta dzeci chcú šlivky. Hneď sa zbalili, takže som sa s nimi v tej neskorej nočnej hodine nechcel veľa zdržiavať a už som mal na jazyku, že im poviem, veď vo vašej záhrade máte tiež dva také stromy so slivkami. No najväčším šokom pre mňa bolo to, že ďalší deň ráno, keď som pokračoval v kosení záhrady, tak ich tri malé deti sa ma spýtali: Ujo môžeme si oberať u vás šlivky? Povedal som im, veď prečo neoberáte svoje?! Ta my máme v zahradze hada. No pravda bude určite niekde inde. Lebo ak by to aj tak naozaj bolo, tak ten had by sa veľmi ľahko prešmykol aj do mojej záhrady, lenže v tom dome ešte v 80tých rokoch býval náš sused, a keď ovdovel, tak si zobral k sebe družku Rómku, ale keď on zomrel tak v tom dome postupne teraz bývajú už minimálne dve rómske rodiny. Deti som tam ani pre istotu nespočitoval, ale majú ich tam minimálne šesť.

Takže neviem, či medzi Cigáňmi funguje solidárnosť okrem spoločného bývania viacerých rodín aj deľba na majetku, ktorý je na pozemku. Domnievam sa, že nárok na ovocie si kladú iba tí, čo tam začali bývať ako prví.

No jediné šťastie mali tí ich rodičia v tom, že naša Luna je veľmi mierumilovný pes, lebo ak by bola na ich zlodejinu zareagovala, tak ako deň predtým na jedného votrelca kokeršpaniela, ktorý „zablúdil“ do našej záhrady, tak vďaka našej legislatíve by ma ešte potom ťahali po súdoch, lebo u nás bohužiaľ sú zlodeji chránení zákonom – obzvlášť tí s trochu tmavšou pleťou. Kým bola vysoká tráva, tak som si vôbec nevšimol, že máme v plote poriadnu dieru. Je pravdou, že toto pletivo už má niečo za sebou, lebo náš otec robil oplotenie v 63ťom roku, ale je záhadou, že práve zo strany našich rómskych susedou plot podľahol zubu času.

(Práve ma napadlo, že ešte dobre, že ten kokeršpaniel sa po Luninom útoku rýchlo zorientoval a cez tú dieru vybehol von z našej záhrady, lebo nie je vylúčené, že ešte by ma jeho majiteľ napadol žalobou ak by mu Luna ublížila.)