Dnes som sa presvedčil, že toto puto je silnejšie ako pevná vôľa. Neviem sa síce vcítiť do myslenia matky, lebo nič také ako muž nemám možnosť zažiť, no veľmi dobre som chápal svoju dcéru, ktorá ako prvorodička má veľké obavy o svoju malú guľôčku, keď ju nemá takpovediac na dosah ruky.
Vnučka má dnes malilinké výročie 1 mesiac a tak sme sa spolu s dcérou rozhodli, že urobím skúšobnú jazdu s bezmotorovým vozidlom – čiže s kočíkom a jej malou guľôčkou. Pekne mi ju zabalila do teplučkého fusaka, ale nezabudla mi zdôrazniť aby som s ňou nebol príliš dlho vonku lebo bolo síce slnečné počasie, ale pofukoval dosť silný vietor a tak mi kládla na srdce, že iba 20 minút – veď to bolo jej prvé výjazdové kolo do mestského smogu. No to by bolo aby sa starý otec nepopýšil svojou vnučkou!
Pochopiteľne som chcel s vnučkou vonku zotrvať, čo najdlhšie. Sotva uplynulo 10 minút už mi zvonil mobil a dcéra sa ma pýtala, že kde sme tak dlho? Ešte šťastie, že máme mobily lebo aj napriek tomu, že si ma „najala“ na stráženie malej aby mohla v byte porobiť tie veci na ktoré pri nej inak nemá času, lebo by určite vybehla na ulicu a hľadala by kde som s kočíkom zaliezol. Odpovedal som jej, že mala je v poriadku, nech sa netrápi a že o 10 minút budeme naspäť. No keby tá vedela kde som ja už v tom čase nachádzal, tak zaručene mi už viac vnučku do opatery nedá. Sľúbil som jej totiž, že naša skúšobná jazda bude iba v okolí ich bloku. Nakoniec moja vychádzka s vnučkou trvala rovných 40 minút.
Áno, nemýlil si sa, dobre si myslel ...
No vidíš, máme už 21 storočie ...
Neviem, ale aj ja keď si spomeniem ...
No, milovať tak, že zadusím dieťa ...
Odskočil si od témy. Ja tie matky ...
Celá debata | RSS tejto debaty