kormidlo

Hovorím o etniku o  ktorom sa v poslednom období často hovorí s opodstatneným uznaním, no pre vyváženosť názoru treba povedať i o jeho negatívach. Podotýkam, že moje slová sa netýkajú tých Cigánov (alebo ak chcete, Rómov), ktorí žijú riadnym spôsobom, teda poznajú svoje povinnosti rovnako ako svoje práva. Moje slová sa týkajú jedine tých, ktorí i dnes žijú, ako nemajú, teda vedia o svojich právach, ale málo – ak vždy a vôbec – o svojich povinnostiach (ako to snáď aj u vás v obci, meste poznáte).

Hneď a celkom otvorene, mnohí Cigáni ani v období, o ktorom píšem a ako som ho i ja prežíval (mám na mysli našu spoločnosť do roku 1990), neprekypovali záujmom zapojiť sa do bežného života ostatnej spoločnosti. Z vlastnej pohodlnosti, z nechuti zmeniť životný štýl vytváraný generáciami? Možno aj preto. Ale ani ostatná spoločnosť im v istom zmysle nedala na to vždy plný priestor. Áno, šancu mal i vtedy každý. Len nie každý ju i vtedy dokázal zhodnotiť a správne využiť. Takže na jedných miestach Cigáni pracovali, stavali si domčeky, posielali deti do škôl, lebo im žičili lepší život. A na druhých miestach, azda len o pár kilometrov ďalej, Cigáni – ak sa už niekde usadili – žili bokom od ostatných, zväčša v chatrčiach pozliepaných zo stavebného materiálu, ktorý im prišiel pod ruku, elektrina v nich bola doslova svetlou výnimkou. Spoločná studňa, záchod nanajvýš v podobe latríny, neporiadok, špina v chatrčiach i okolo nich atď. – a tomuto i ďalšiemu adekvátne návyky a ich každodenné prejavy.

Bývalý režim ich v pohodlnom živote možno nezámerne, s dobrým cieľom, ale predsa len nie vždy múdro a zaslúžene podporoval. Príklad za iné. Ich deti mali zadarmo či za symbolickú sumu všetko, za čo ostatní rodičia v štáte museli platiť naplno: stravu, učebné pomôcky a podobne. Ale ich nie zriedkavé záškoláctvo zostávalo problémom – nečudo, že veľa chlapcov a dievčat skončilo v niektorej nižšej triede základnej školy, čím si sami zavreli bránu k neskoršiemu vyššiemu vzdelaniu a k lepšej, kvalifikovanejšej práci. Miesto toho im zostalo viac času napríklad na predčasné rodičovstvo, ktoré neraz znamená i rôzne postihnuté deti či porodenie a „odloženie“ dieťatka na krk spoločnosti (stačí sa pozrieť i do súčasných detských domovov či náhradných rodín).

Štát svojich občanov Cigánov podporoval. V poriadku. A dodnes ich podporuje. Aj to je v poriadku. Lenže v koľkých rodinách plných detí i teraz končia peniaze daňovníkov vo všelijakej hojnosti v deň rodinných prídavkov a iných podpôr – a pár dní po nich je všetko po starom: nedostatok, deti hrajúce sa v špine miesto toho, aby chodili do škôlky, do školy. A ruky dospelých okolo nich natiahnuté s hlasným (neraz iba symbolickým, ale neraz aj vysloveným napríklad do televíznej kamery):

– Dajte, nemáme! Aha, ako nás zanedbávate!

Keď koncom 60. rokov socialistický režim u nás konečne pochopil, že aj Cigáni musia za niečo niesť zodpovednosť, tí, ktorí pracovali, dostávali ďalej nielen rodinné prídavky (postupne viazané na zákonom stanovený čas odpracovaný v mesiaci), ale aj byty v pribúdajúcich panelákoch, takže okrem iného ubúdalo už napohľad strašných osád najmä u nás na východe. Lenže asi je ťažko niekomu vážiť si, čo dostane hotové a zadarmo… a aký to môže mať koniec, výstižne ukazuje napríklad smutne známy Luník IX, jedno z košických sídlisk (netreba sa o ňom rozpisovať, mnohí ho poznáte ak nie z vlastnej skúsenosti, tak čo len z televíznych záberov).

Ako keby sa oproti obdobiu pred rokom 1990 veľa nezmenilo, respektíve mení sa pomalšie, ako by sa malo i mohlo.

Štát (čiže všetci občania platiaci dane) i dnes podporuje aj Cigánov.

Podporujme ich naďalej, keď a kde to potrebujú naozaj. Len keby tie milióny od nás – ku ktorým sa pridávajú tiež nie nízke sumy z nadačných a iných domácich a zahraničných zdrojov – bolo už viac vidno v živote všetkých, ktorí ich prijímajú!

Aj tento režim dáva Cigánom šancu žiť lepšie, kultúrnejšie, a dáva im ju azda v ešte väčšej miere ako režim minulý. Jesto dosť takých, čo i v súčasnosti túto šancu múdro prijímajú a využívajú: berú na vedomie pojem „plánované rodičovstvo“, vzdelávajú seba i svoje deti, čím sebe aj im vytvárajú popri inom väčšiu možnosť zamestnať sa, vedia si rozdeliť príjmy, takže majú z čoho žiť aj týždeň po výplate či podpore od štátu, stavajú si domy, dávajú sa na neľahkú podnikateľskú cestu, zapájajú sa do verejného života, nemajú problém v nažívaní so spoluobčanmi…

Lenže o takúto šancu zo strany celej spoločnosti sa treba usilovať! V prvom rade vzdelanosťou a všetkým, čo k nej patrí, čo sa od nej odvíja. Pretože, a skúsenosť to potvrdzuje, človek bez vzdelania okrem iného ťažko zoženie prácu, ak ju vôbec zoženie (úplne jedno, či je Róm či ktorýkoľvek občan).

Inak a bez ďalších rečí, aj dnes ide nie o to, či je niekto Cigán alebo Róm (čo v preklade znamená: človek). Aj dnes ide o to, ako kto z  nich prijíma ponúkanú ruku ostatnej časti spoločnosti a čo vlastnými schopnosťami a úsilím sám sebe, svojej rodine i ostatným občanom vracia ako Róm – teda ako človek, ako jeden z nás.