Slovenské médiá sa idu poserínkať z toho, že naši politici sa nechali ako prví zaočkovať proti koronavírusu Covid-19 titulok v denníku PRAVDA: Čaputová po zaočkovaní: vakcína je najlepšou cestou, ako sa z pandémie dostať von
Nejdem sa sem rozpisovať dopodrobna o tom čo sa dialo v nedeľu (27.12.2020) začalo sa očkovanie proti koronavírusu – v štyroch slovenských nemocniciach. „Vakcínu dostali viacerí vládni politici, vrátane prezidentky Zuzany Čaputovej. Následne budú očkovať zdravotníkov v prvej línii, a tiež niektorých členov kritickej infraštruktúry.“ – Viac v tomto zdroji: spravy.pravda.sk
Túto správu vysielali aj v správach Správy RTVS „Vakcinácia nám pomohla aj v minulosti v súvislosti s inými smrteľnými chorobami a takisto nám môže pomôcť aj teraz,“ takto sa vyjadrila pani prezidentka Čaputová krátko pred očkovaním. Príchod vakcíny a začiatok očkovania označila za najlepšiu správu, ktorá prišla v súčasnom zložitom období. „Priznala, že chápe obavy verejnosti z masovej vakcinácie a takisto sa týmito obavami zaoberala. Na svoje otázky hľadala odpovede u odborníkov, počúvala ich argumenty a vysvetlenia a k dôvere, voči vedcom, vyzýva aj verejnosť.“
Vidím to tak, že po tomto divadielku im naivné slovenské ovečky tých predpokladaných 90 % určite naplnia.
Avšak, hádam nebude od veci, keď si pripomenieme výrok epidemiológa profesora Krčméryho: KORONAVÍRUS VYMIZNE SÁM, VAKCÍNU NÁM NETREBA „Strach nás nikam nedostane. Musíme byť disciplinovaní a druhú vlnu nemusíme ani pocítiť.“ Zároveň naznačil, že koronavírus môžeme poraziť aj bez očkovania. Text: startitup.sk/extraplus.sk Foto TASR/Martin Baumann Dátum: 06.05.2020 Viac v tomto zdroji: extraplus.sk – Myslím si, že politici nám hrajú divadielko, doslova sa to javí ako amatérske divadlo, ktorým chcú, čo najviac Slovákov presvedčiť, že sa nemusia ničoho báť. (Len je otázne, akú „gebuzinu“ lekári politikom pichli? Či to nebola iba nejaká neškodná látka? Skade máme istotu, že to bola skutočná vakcína proti koronavírusu Covid-19?
Dúfam, že aj našim slovenským politikom nepodávali vakcínu proti koronavírusu Covid – 19 s podobnými injekčnými striekačkami …
Som rozhodnutý nenechať sa očkovať proti Covidu -19 môj strážny anjel držal svoju ochrannú ruku nado mnou od malička, stále, keď mi hrozilo nejaké nebezpečenstvo do môjho podvedomia sa dostalo varovanie, ktoré sa nedalo vysvetliť inak ako tým, že môj strážny anjel ma upozorňoval na nebezpečie, ktoré mi hrozí … takže verím môjmu strážnemu anjelovi, že ak mi tá vakcína bude naozaj chýbať, tak aj teraz mi dá varovné znamenie …
Od svojich 10 rokov som spolu s bratmi chodieval za priaznivého počasia do lesa zbierať suché haluze, aby rodičia nemuseli vyhadzovať väčší obnos za drevo. Takto sme sa vybrali pre drevo aj o 4 roky (veď sme – vtedy už siroty – potrebovali skutočne každú korunu).
Bol pekný jesenný deň, pred ním trošku spŕchlo. Okolo druhej, keď obschlo, Miro a ja sme si obuli gumové čižmy a kráčali sme do lesa. To, čo sa začalo diať so mnou zhruba 150 metrov od lesa, sa mi nikdy predtým nestalo (a niečo podobné až po mnohých rokoch, pri proteste 19. januára 1999). Čím viac sme sa s naším malým dreveným rebriniakom blížili k lesu, tým viac som začal pociťovať akúsi neistotu, úzkosť, azda až obavu. Čoraz častejšie som sa preto obzeral okolo seba a hlavne za seba, mal som pocit, akoby ma niekto naháňal a prenasledoval. (Kedykoľvek som sa v mysli vracal k tejto chvíli, stále mi „vychádzalo“, že ma môj strážny anjel upozorňoval na nebezpečie, ktoré mi hrozí. Nahováral som si, že to bol duch zosnulej mamy.) Opýtal som sa Mira, či aj on cíti niečo podobné. Ubezpečil ma, že veru nie, uňho je všetko „ókej“ (práve i u nás „letela“ anglická hudobná skupina Beatles, bratovi sa preto zapáčila angličtina a každý súhlas vyjadroval týmto slovom).
Táto – nazvem ju – triaška ma sprevádzala až do lesa. Naším zvykom bolo dobre si poobzerať okolité stromy, či na niektorom nezbadáme vysušené konáre (mnohí Úbrežania si dopĺňali zásoby dreva rovnakým spôsobom, takže sme museli postupne prebrázdiť čoraz väčšiu plochu, kým sa nám podarilo naplniť vozík). Ako sme tak šli, zhruba 20 metrov od okraja lesa som zbadal na jednom z hrabov približne v 5-metrovej výške tri suché konáre. Boli dostatočne dlhé i hrubé a od seba nie veľmi vzdialené. V takom prípade sme v blízkom okolí pohľadali na niektorom zo stromov prevesenú palicu v podobe háku (volali sme ju aj kľuka), ktorým sme suché konáre sťahovali na zem. (Niektorí chlapi si takýchto 6 – 8-metrových „pomocníkov“ robili z mladých výrezov v hustejších porastoch.)
V tento deň sme nemali šťastie na kľuku. Preto, ale i tým, že som sa cítil stále akýsi nesvoj, poprosil som o rok mladšieho brata, nech vyjde na strom on a obláme suché konáre, aby sme naplnili vozík a mohli sa vrátiť ešte pre jednu fúru.
Miro v tom období, keď sa podľa neho „naskytla príležitosť“, suverénne fajčil. (Ako väčšina chlapcov, aj my sme napodobňovali otcov, a tak sme pri kúpaní v Rike, kde dospelí málokedy chodievali, robili prvé fajčiarske pokusy. Na jednej strane preto, lebo nám ich zakázali, a na druhej strane preto, lebo to bola veľká frajerina, my sopľoši sme „machrovali“, akí sme už chlapi. Možno to poznáte, a preto sa dnes nad tým – vy i ja – usmievame. Najmä keď dobre vieme, že skutočného muža robí všeličo iné, len nie práve cigareta či pohárik. Musím dodať, že keď som už vedel naozaj fajčiť, vôbec mi to nechutilo, nevedel som si vysvetliť, čo je na tom dobré, a ďakujem Bohu, že mi tejto „slasti“ nedoprial. Chce to iba pevnú vôľu! Nie nariekať, že je všetko drahé, a pritom za cigarety minúť aj polovicu mesačnej mzdy.) Takže si práve pripaľoval, preto iba odsekol: – Nechce sa mi tam! Ale keď tebe tie konáre nedajú pokoj, tak si po ne vylez, – a pofajčievajúc ďalej, pokojne sa posadil na vozík.
Nedalo mi to, vedomie, že aj tie tri konáre nám všetkým pomôžu zohriať sa a pripraviť jedlo, ma hnalo hore. A tak som sa začal, hoci stále nesvoj, šplhať do koruny stromu. (Aj dnes, po 40 rokoch, to mám pred očami.)
K suchým konárom som sa vyšplhal neuveriteľne rýchlo, ako keby ma k nim tlačila silná neviditeľná ruka. Lenže strom bol od predošlého dažďa ešte mokrý. Aj preto som nad úrovňou prvého vyschnutého konára potreboval aspoň jeden pevný bod, kde by som si oprel jednu nohu, rukami objal kmeň a druhou nohou by som odlomil konár. Lenže toho pevného bodu zrazu nebolo… Pri pravej nohe z kmeňa stromu rástol tenučký konárik, ale ten by ma neudržal. No mne iná možnosť nezišla na um, a zároveň som si vravel, že keď som vyliezol až sem, len tak naprázdno nezídem. Preto som chcel za každú cenu tie tri suché haluze zdolať. Vnútorné ja mi našepkávalo: Nesmieš na tú tenučkú halúzku stúpiť. Ale „diabol pokušiteľ“ napriek všetkému môjmu riziku tvrdošijne namietal: Len tam tú nohu polož! (Ak neveríte v podobný „súboj hlasov“, určite i tento považujete za výplod mojej fantázie. Vyložme si to každý po svojom. Ale takto sa to skutočne udialo.)
Od malička som bol šidlo, po stromoch som liezol ako veverička, na hodinách telesnej výchovy (nehovorím pre chválu) bol som vždy v prvej trojici najrýchlejších žiakov triedy pri šplhaní na lane alebo oceľovej tyči. Takže z tejto strany žiadny problém. Akurát ten, že som
mal na nohách nepevnú obuv a halúzka bola po daždi ešte mokrá. (Bohužiaľ, asi to tak malo byť.)
Potom som si pamätal iba to, ako sa mi čižma šmýkala po halúzke – a ja som, skričiac od strachu, padal zo stromu… Po krátkej chvíli som sa na zemi prebral z bezvedomia a začal som sa obzerať, čo sa vlastne stalo.
Miro sedel ešte stále na vozíku a celý vykoľajený sa s údivom na mňa pozeral. Necítil som bolesť, už som si v duchu hovoril: Fajn, nič sa nedeje! Kým som sa nepozrel na ľavé stehno, kde obrovská diera na nohaviciach neveštila nič dobré. Aj tak bolo, celé stehno spredu až ku kosti som mal natrhnuté (našťastie sa potom ukázalo, že tepny zostali neporušené). Rozplakal som sa, pochopiteľne, a keď som sa trošku spamätal, zbadal som, z čoho je moja noha otvorená. Vedľa mňa vytŕčal zo zeme asi 40 centimetrov vysoký peň. Ostro zakončený, pravdepodobne to bol zlom vytvorený pádom masívnejšieho stromu, a práve jeho „ostne“ ma poranili. (Šťastím v nešťastí bolo, že sa to skončilo len takto. Lebo sa mohlo aj pre mňa horšie, možno i definitívne.) Pozviechal som sa zo zeme a snažil som sa čím skôr dostať domov. Ibaže pretrhnuté šľachy mi neumožňovali pohybovať nohou, a tak som sa – skackajúc na tej zdravej – s veľkým nárekom blížil k nášmu domu.
Brat bol z tej udalosti taký vykoľajený, že iba v tichosti šiel s prázdnym vozíkom za mnou. (Neskôr som sa sám seba opýtal, prečo ani jedného z nás nenapadlo, aby som sa posadil do vozíka. Zrejme od strachu, čo bude so mnou, myslel som iba na jediné: čo najskôr byť doma, čo najbližšie k pomoci. Preto som bratovi ani len nenaznačil, nech ma odvezie, a jemu to v šoku tiež nezišlo na um. Aj to sa stáva.)
Boli sme kúsok od domu, pri ktorom už postávali susedia, vraj čo sa nám stalo, keď až „z lesa“ bolo počuť plač. Ktorási zo susediek hneď odbehla privolať zubára pána doktora Holešovského, ktorý mal poobede prístup aj do ambulancie obvodného lekára práve pre takéto prípady. Zobral ma tam, poskytol mi prvú pomoc a zatelefonoval do okresnej nemocnice pre sanitku. (Keď spomínam túto pomoc susedov, nemôžem obísť ani inú. „Zubatá“ nedovolila otcovi dokončiť náš rodinný dom, chýbal mu brizolit a neboli hotové ani všetky odkvapové rúry. A tak dobrí ľudia v Úbreži – bez toho, aby sme ich o niečo také poprosili –, ukázali, čo je to vzájomná súdržnosť: počas dvoch dní murári a klampiari oboje dokončili. A potom bez nároku na akúkoľvek odmenu nám, štyrom deťom bez rodičov, dom „odovzdali do užívania“. Presne taký, aký ho mal v predstave náš otec. Aj dnes im všetkým za to ďakujeme.)
Čo sa dialo v nemocnici?
Asi o piatej mi už na operačnom stole umŕtvili ranu, aby ju mohli riadne ošetriť. Bolo potrebné nejakú chvíľu čakať, kým látka z injekčnej striekačky začne účinkovať. Lekár i ostatní preto zašli za plachtu v rohu sály a o všeličom sa zhovárali. Ako keby zabudli, že im na stole leží pacient, ktorý ešte čo-to vníma, hovorili aj o tom, čo nebolo veľmi pre uši 14-ročného chlapca. Až zrazu sa jedna zo sestier zbadala: – Pán doktor, veď my tam máme pacienta! Hneď na to všetci prišli a chirurg mi začal zošívať roztrhnutú nohu. Účinok narkózy sa už asi tratil, lebo ja som začal pociťovať každé pichnutie – a zastenal som. Lekár znervóznel, začal mi vyčítať a nadávať, že som somár, prečo som liezol na strom, nebyť toho, on je už dávno doma… (Vtedy som nemohol povedať slovíčko na svoju obhajobu aj preto, že som bol prvý raz v takomto prostredí. Dnes by som už vedel primerane reagovať.) Jeho „odbornosť“ mala dohru. Keď som prišiel na preväz, sestrička s hrôzou zistila, že rana hnisá. Okamžite prestrihla tri stehy, dlhočizné nožnice mi vrazila do rany a rukami stláčala z oboch strán stehno, aby z neho vyšiel všetok hnis. Našťastie sa rana po tomto zásahu zahojila bez problémov.
Dôkaz pre neveriacich Tomášov … jazva na mojom ľavom stehne … 🙁
Keď som sa vrátil z nemocnice, rozoberali sme s Mirom, čo sa v ten deň v lese vlastne stalo. Veľmi ma prekvapilo, čo povedal. Vraj keď som kládol nohu na ten tenký mokrý konárik, jemu na pravú ruku sadol malý vtáčik. Chvel sa, vyplašene pískal – a v momente, keď som sa šmykol, z Mirovej ruky odletel.
Viem, i toto si môžete vyložiť inak ako ja. Ale mňa bratove slová opäť presvedčili, že medzi nebom a človekom na zemi je nejaká (nazvime ju nadprirodzená) sila.
PS
Ponúkam vám k nahliadnutiu odkaz jedného z čitateľov, k článku o očkovaní pani prezidentky pridal nasledujúci linck: https://uploads.disquscdn.com/images/ Foto: Klub milovníkov vakcinácii – cintorín s množstvom krížov
Pán premiér, aj v prípade, ak bude očkovanie povinné, odmietnem vakcínu proti Covidu -19
Slovenské médiá sa išli zblázniť z toho, že naši politici sa nechali ako prví zaočkovať proti koronavírusu Covid-19 titulok v denníku PRAVDA: „Čaputová po zaočkovaní: vakcína je najlepšou cestou, ako sa z pandémie dostať von“
Nemienim sa dopodrobna rozpisovať o tom čo sa dialo v nedeľu (27.12.2020) začalo sa očkovanie proti koronavírusu – v štyroch slovenských nemocniciach. „Vakcínu dostali viacerí vládni politici, vrátane prezidentky Zuzany Čaputovej. Následne budú očkovať zdravotníkov v prvej línii, a tiež niektorých členov kritickej infraštruktúry.“ – Viac v tomto zdroji: spravy.pravda.sk
Informácie o tejto udalosti vysielali aj v správach Správy RTVS „Vakcinácia nám pomohla aj v minulosti v súvislosti s inými smrteľnými chorobami a takisto nám môže pomôcť aj teraz,“ takto sa vyjadrila pani prezidentka Čaputová krátko pred očkovaním. Príchod vakcíny a začiatok očkovania označila za najlepšiu správu, ktorá prišla v súčasnom zložitom období. „Priznala, že chápe obavy verejnosti z masovej vakcinácie a takisto sa týmito obavami zaoberala. Na svoje otázky hľadala odpovede u odborníkov, počúvala ich argumenty a vysvetlenia a k dôvere, voči vedcom, vyzýva aj verejnosť.“
Môj názor: Vidím to tak, že po tomto divadielku – naivné slovenské ovečky im tých predpokladaných 70 % určite naplnia.
Myslím si, že nebude od veci, pripomenúť si výrok epidemiológa profesora Krčméryho: KORONAVÍRUS VYMIZNE SÁM, VAKCÍNU NÁM NETREBA „Strach nás nikam nedostane. Musíme byť disciplinovaní a druhú vlnu nemusíme ani pocítiť.“ Zároveň naznačil, že koronavírus môžeme poraziť aj bez očkovania. Viac v tomto zdroji: extraplus.sk – Myslím si, že politici nám hrajú amatérske divadlo, chcú nim presvedčiť čo najviac Slovákov, že sa nemusia ničoho báť… (otázne je, akú „gebuzinu“ im lekári pichli? Či to nebola iba nejaká neškodná látka? Skade máme istotu, že to bola skutočná vakcína proti koronavírusu Covid-19?
Môj strážny anjel držal svoju ochrannú ruku nado mnou od malička, stále, keď mi hrozilo nejaké nebezpečenstvo do môjho podvedomia sa dostalo varovanie, ktoré sa nedalo vysvetliť inak ako tým, že môj strážny anjel ma upozorňoval na nebezpečie, ktoré mi hrozí … takže verím môjmu strážnemu anjelovi, že ak mi tá vakcína bude naozaj chýbať, tak aj teraz mi dá varovné znamenie … preto som rozhodnutý, že sa proti Covidu -19 nenechám očkovať.
Od svojich 10 rokov som spolu s bratmi chodieval za priaznivého počasia do lesa zbierať suché haluze, aby rodičia nemuseli vyhadzovať väčší obnos za drevo. Takto sme sa vybrali pre drevo aj o 4 roky (veď sme – vtedy už siroty – potrebovali skutočne každú korunu).
Bol pekný jesenný deň, pred ním trošku spŕchlo. Okolo druhej, keď obschlo, Miro a ja sme si obuli gumové čižmy a kráčali sme do lesa. To, čo sa začalo diať so mnou zhruba 150 metrov od lesa, sa mi nikdy predtým nestalo (a niečo podobné až po mnohých rokoch, pri proteste 19. januára 1999). Čím viac sme sa s naším malým dreveným rebriniakom blížili k lesu, tým viac som začal pociťovať akúsi neistotu, úzkosť, azda až obavu. Čoraz častejšie som sa preto obzeral okolo seba a hlavne za seba, mal som pocit, akoby ma niekto naháňal a prenasledoval. (Kedykoľvek som sa v mysli vracal k tejto chvíli, stále mi „vychádzalo“, že ma môj strážny anjel upozorňoval na nebezpečie, ktoré mi hrozí. Nahováral som si, že to bol duch zosnulej mamy.) Opýtal som sa Mira, či aj on cíti niečo podobné. Ubezpečil ma, že veru nie, uňho je všetko „ókej“ (práve i u nás „letela“ anglická hudobná skupina Beatles, bratovi sa preto zapáčila angličtina a každý súhlas vyjadroval týmto slovom).
Táto – nazvem ju – triaška ma sprevádzala až do lesa. Naším zvykom bolo dobre si poobzerať okolité stromy, či na niektorom nezbadáme vysušené konáre (mnohí Úbrežania si dopĺňali zásoby dreva rovnakým spôsobom, takže sme museli postupne prebrázdiť čoraz väčšiu plochu, kým sa nám podarilo naplniť vozík). Ako sme tak šli, zhruba 20 metrov od okraja lesa som zbadal na jednom z hrabov približne v 5-metrovej výške tri suché konáre. Boli dostatočne dlhé i hrubé a od seba nie veľmi vzdialené. V takom prípade sme v blízkom okolí pohľadali na niektorom zo stromov prevesenú palicu v podobe háku (volali sme ju aj kľuka), ktorým sme suché konáre sťahovali na zem. (Niektorí chlapi si takýchto 6 – 8-metrových „pomocníkov“ robili z mladých výrezov v hustejších porastoch.)
V tento deň sme nemali šťastie na kľuku. Preto, ale i tým, že som sa cítil stále akýsi nesvoj, poprosil som o rok mladšieho brata, nech vyjde na strom on a obláme suché konáre, aby sme naplnili vozík a mohli sa vrátiť ešte pre jednu fúru.
Miro v tom období, keď sa podľa neho „naskytla príležitosť“, suverénne fajčil. (Ako väčšina chlapcov, aj my sme napodobňovali otcov, a tak sme pri kúpaní v Rike, kde dospelí málokedy chodievali, robili prvé fajčiarske pokusy. Na jednej strane preto, lebo nám ich zakázali, a na druhej strane preto, lebo to bola veľká frajerina, my sopľoši sme „machrovali“, akí sme už chlapi. Možno to poznáte, a preto sa dnes nad tým – vy i ja – usmievame. Najmä keď dobre vieme, že skutočného muža robí všeličo iné, len nie práve cigareta či pohárik. Musím dodať, že keď som už vedel naozaj fajčiť, vôbec mi to nechutilo, nevedel som si vysvetliť, čo je na tom dobré, a ďakujem Bohu, že mi tejto „slasti“ nedoprial. Chce to iba pevnú vôľu! Nie nariekať, že je všetko drahé, a pritom za cigarety minúť aj polovicu mesačnej mzdy.) Takže si práve pripaľoval, preto iba odsekol: – Nechce sa mi tam! Ale keď tebe tie konáre nedajú pokoj, tak si po ne vylez, – a pofajčievajúc ďalej, pokojne sa posadil na vozík.
Nedalo mi to, vedomie, že aj tie tri konáre nám všetkým pomôžu zohriať sa a pripraviť jedlo, ma hnalo hore. A tak som sa začal, hoci stále nesvoj, šplhať do koruny stromu. (Aj dnes, po 40 rokoch, to mám pred očami.)
K suchým konárom som sa vyšplhal neuveriteľne rýchlo, ako keby ma k nim tlačila silná neviditeľná ruka. Lenže strom bol od predošlého dažďa ešte mokrý. Aj preto som nad úrovňou prvého vyschnutého konára potreboval aspoň jeden pevný bod, kde by som si oprel jednu nohu, rukami objal kmeň a druhou nohou by som odlomil konár. Lenže toho pevného bodu zrazu nebolo… Pri pravej nohe z kmeňa stromu rástol tenučký konárik, ale ten by ma neudržal. No mne iná možnosť nezišla na um, a zároveň som si vravel, že keď som vyliezol až sem, len tak naprázdno nezídem. Preto som chcel za každú cenu tie tri suché haluze zdolať. Vnútorné ja mi našepkávalo: Nesmieš na tú tenučkú halúzku stúpiť. Ale „diabol pokušiteľ“ napriek všetkému môjmu riziku tvrdošijne namietal: Len tam tú nohu polož! (Ak neveríte v podobný „súboj hlasov“, určite i tento považujete za výplod mojej fantázie. Vyložme si to každý po svojom. Ale takto sa to skutočne udialo.)
Od malička som bol šidlo, po stromoch som liezol ako veverička, na hodinách telesnej výchovy (nehovorím pre chválu) bol som vždy v prvej trojici najrýchlejších žiakov triedy pri šplhaní na lane alebo oceľovej tyči. Takže z tejto strany žiadny problém. Akurát ten, že som
mal na nohách nepevnú obuv a halúzka bola po daždi ešte mokrá. (Bohužiaľ, asi to tak malo byť.)
Potom som si pamätal iba to, ako sa mi čižma šmýkala po halúzke – a ja som, skričiac od strachu, padal zo stromu… Po krátkej chvíli som sa na zemi prebral z bezvedomia a začal som sa obzerať, čo sa vlastne stalo.
Miro sedel ešte stále na vozíku a celý vykoľajený sa s údivom na mňa pozeral. Necítil som bolesť, už som si v duchu hovoril: Fajn, nič sa nedeje! Kým som sa nepozrel na ľavé stehno, kde obrovská diera na nohaviciach neveštila nič dobré. Aj tak bolo, celé stehno spredu až ku kosti som mal natrhnuté (našťastie sa potom ukázalo, že tepny zostali neporušené). Rozplakal som sa, pochopiteľne, a keď som sa trošku spamätal, zbadal som, z čoho je moja noha otvorená. Vedľa mňa vytŕčal zo zeme asi 40 centimetrov vysoký peň. Ostro zakončený, pravdepodobne to bol zlom vytvorený pádom masívnejšieho stromu, a práve jeho „ostne“ ma poranili. (Šťastím v nešťastí bolo, že sa to skončilo len takto. Lebo sa mohlo aj pre mňa horšie, možno i definitívne.) Pozviechal som sa zo zeme a snažil som sa čím skôr dostať domov. Ibaže pretrhnuté šľachy mi neumožňovali pohybovať nohou, a tak som sa – skackajúc na tej zdravej – s veľkým nárekom blížil k nášmu domu.
Brat bol z tej udalosti taký vykoľajený, že iba v tichosti šiel s prázdnym vozíkom za mnou. (Neskôr som sa sám seba opýtal, prečo ani jedného z nás nenapadlo, aby som sa posadil do vozíka. Zrejme od strachu, čo bude so mnou, myslel som iba na jediné: čo najskôr byť doma, čo najbližšie k pomoci. Preto som bratovi ani len nenaznačil, nech ma odvezie, a jemu to v šoku tiež nezišlo na um. Aj to sa stáva.)
Boli sme kúsok od domu, pri ktorom už postávali susedia, vraj čo sa nám stalo, keď až „z lesa“ bolo počuť plač. Ktorási zo susediek hneď odbehla privolať zubára pána doktora Holešovského, ktorý mal poobede prístup aj do ambulancie obvodného lekára práve pre takéto prípady. Zobral ma tam, poskytol mi prvú pomoc a zatelefonoval do okresnej nemocnice pre sanitku. (Keď spomínam túto pomoc susedov, nemôžem obísť ani inú. „Zubatá“ nedovolila otcovi dokončiť náš rodinný dom, chýbal mu brizolit a neboli hotové ani všetky odkvapové rúry. A tak dobrí ľudia v Úbreži – bez toho, aby sme ich o niečo také poprosili –, ukázali, čo je to vzájomná súdržnosť: počas dvoch dní murári a klampiari oboje dokončili. A potom bez nároku na akúkoľvek odmenu nám, štyrom deťom bez rodičov, dom „odovzdali do užívania“. Presne taký, aký ho mal v predstave náš otec. Aj dnes im všetkým za to ďakujeme.)
Dôkaz pre neveriacich Tomášov … jazva na mojom ľavom stehne …
Čo sa dialo v nemocnici?
Asi o piatej mi už na operačnom stole umŕtvili ranu, aby ju mohli riadne ošetriť. Bolo potrebné nejakú chvíľu čakať, kým látka z injekčnej striekačky začne účinkovať. Lekár i ostatní preto zašli za plachtu v rohu sály a o všeličom sa zhovárali. Ako keby zabudli, že im na stole leží pacient, ktorý ešte čo-to vníma, hovorili aj o tom, čo nebolo veľmi pre uši 14-ročného chlapca. Až zrazu sa jedna zo sestier zbadala: – Pán doktor, veď my tam máme pacienta! Hneď na to všetci prišli a chirurg mi začal zošívať roztrhnutú nohu. Účinok narkózy sa už asi tratil, lebo ja som začal pociťovať každé pichnutie – a zastenal som. Lekár znervóznel, začal mi vyčítať a nadávať, že som somár, prečo som liezol na strom, nebyť toho, on je už dávno doma… (Vtedy som nemohol povedať slovíčko na svoju obhajobu aj preto, že som bol prvý raz v takomto prostredí. Dnes by som už vedel primerane reagovať.) Jeho „odbornosť“ mala dohru. Keď som prišiel na preväz, sestrička s hrôzou zistila, že rana hnisá. Okamžite prestrihla tri stehy, dlhočizné nožnice mi vrazila do rany a rukami stláčala z oboch strán stehno, aby z neho vyšiel všetok hnis. Našťastie sa rana po tomto zásahu zahojila bez problémov.
Keď som sa vrátil z nemocnice, rozoberali sme s Mirom, čo sa v ten deň v lese vlastne stalo. Veľmi ma prekvapilo, čo povedal. Vraj keď som kládol nohu na ten tenký mokrý konárik, tak jemu na pravú ruku sadol malý vtáčik. Chvel sa, vyplašene pískal – a v momente, keď som sa šmykol, z Mirovej ruky odletel.
Viem, i toto si môžete vyložiť inak ako ja. Ale mňa bratove slová opäť presvedčili, že medzi nebom a človekom je na zemi nejaká (nazvime ju nadprirodzená) sila.
Teraz trošku zmením tému: Ja nepotrebujem chodiť po povrchu mesiaca, mne úplne stačí pozerať sa na jeho svit počas mojich večerných prechádzok lesom …
Každý večer, keď som na prechádzke lesným parkom, tak sa pozerám na túto krásnu lunu a hovorím si, prečo tí miliardári míňajú nehorázne sumy – miliardy dolárov (z peňazí daňových poplatníkov) a nás obyčajných smrteľníkov presviedčajú, že veda musí napredovať, a preto je potrebné dobíjať vesmír, aby ľudstvo zistilo, či jestvuje aj mimozemská civilizácia?! Ruku na srdce, povedzte – koho z vás teraz zaujíma, či je alebo nie je mimozemská civilizácia, keď my tu na našej planéte máme toľko problémov, že ak by sa tie investované miliardy na prieskum vesmíru dávali skôr na záchranu našej planéty, tak najskôr ani ten Covid-19 tu nemusel byť!!! 🙁
verím, že sa to bude diať ešte niekoľko ďalších desaťročí – a to aj bez toho očkovania proti Covidu-19. (Zatiaľ mi môj strážny anjel nedal žiadne znamenie, aby som to učinil, takže beriem to tak, že som voči tejto hnusobe dostatočne imúnny).
Som rozhodnutý nenechať sa očkovať proti Covidu -19 môj strážny anjel držal svoju ochrannú ruku nado mnou od malička, stále, keď mi hrozilo nejaké nebezpečenstvo do môjho podvedomia sa dostalo varovanie, ktoré sa nedalo vysvetliť inak ako tým, že môj strážny anjel ma upozorňoval na nebezpečie, ktoré mi hrozí … takže verím môjmu strážnemu anjelovi, že ak mi tá vakcína bude naozaj chýbať, tak aj teraz mi dá varovné znamenie …
PS
Vážení voliči, zdá sa vám to normálne, že poslanci pozitívni na Covid -19 môžu prísť na mimoriadne rokovanie NR SR?
„Aktuálne vyhlásený núdzový stav by sa mal na Slovensku skončiť 29. decembra, ak ho vláda nevyhlási nanovo. Otázka jeho predlžovania nie je úplne jasná, zákon túto možnosť nešpecifikuje. Vyriešiť to mala práve novelizácia ústavného zákona.“ Viac v tomto zdroji: spravy.pravda.sk – Takže nám zakazujú sa stretávať- (max. 6 ľudí), zatvárajú nás do bublín, musíme povinne nosiť rúška aj tí, ktorí nie sme pozitívni na Covid -19, je toto normálne? To si Vláda Igora Matoviča a jeho poslanci NR skutočne myslia, že všetci sme padnutí na hlavu, že žerieme seno a nevieme kam toto speje?!
