kormidlo

Včera som sa na vlastné oči presvedčil o tom, čo čitateľov blogov najviac zaujíma? Keď som napísal blogy v ktorých som kritizoval Ficovcov, alebo Kotlebovcov, tak čitateľnosť (respektíve kliknutia) na také blogy pribúdali „kozmickou rýchlosťou“, ale akonáhle som napísal blog o mojich cyklotúrach do prírody, ktorými som sa snažil vyzvať hlavne seniorov, (čiže dôchodcov), ktorým ešte stále slúži zdravie a majú zdravé ruky a nohy, aby nevysedávali doma pri televízoroch, a aby sa „nenapchávali chémiou vo forme tabletiek“, ktoré im poniektorí lekári s radosťou predpisujú. No taký môj blog si v danom prípade prečíta max. 400 čitateľov. Čiže v mojom prípade sledovanosť takýchto blogov rapídne klesá, a ja „môžem byť rád“, že si tieto blogy prečíta aspoň toľko čitateľov). 🙁  (Samozrejme tým, čo som o lekároch hore napísal, tak tým im v žiadnom prípade nechcem krivdiť, ale mám také podozrenie, že oni toto robia len preto, aby mali, čo najväčší počet pacientov…)

Tak, ako som sa 4.11.2017 vybral na cyklotúru na Jahodnú a späť, tak včera 6.11.2017 som si cyklotúru predĺžil až na Prednú Holicu. Cestou tam som stretol manželský pár (boli v mojom veku) na pešej túre a stretli sme sa zhodou okolnosti na tom istom mieste, kde som sa stretol aj s dvoma mládencami o ktorých píšem v blogu: Nechcel som byť osamelým vlkom (6.11.2017). Slovo dalo slovo a ani som si nestačil uvedomiť, že takto klábosíme už vyše polhodiny. Pospomínali sme na naše mladé časy a navzájom sme si povedali, kde a na akých pracoviskách sme robili. Začal som s tým, ako prvý, a ten pán (z toho manželského páru), keď ma počul, ako som spomenul konkrétnu firmu v ktorej som robil, tak mi hneď povedal, že aj on tam dlhé roky robil, ale na inej prevádzke, ako ja. No on tam nastúpil pracovať o 4 roky skôr ako ja, takže zároveň mal môj obdiv, že aj v takom „vysokom veku“ neleňoší doma na gauči a spolu s manželkou chodievajú na také dlhé prechádzky do prírody. Keď sme sa lúčili, tak som im spomenul, že z tých mojich cyklotúr občas spravím blog, a ak súhlasia, tak si s nimi spravím spoločné selfíčko a že na druhý deň sa budú môcť pozrieť na Blogovisko PRAVDA – (na, ktoré hneď zajtra zavesím môj blog a v ňom si budú môcť pozrieť našu spoločnú fotografiu). Ale ako na potvoru, zákon schválnosti zaúradoval, keď som dorazil ku kaplnke, (stojí pod chatou Lajoška, na Prednej Holici), tak som sa pokúsil spraviť snímku pri kaplnke, ale tak, aby som mal v zábere celú chatu + seba a bicykel v popredí chaty.

Lenže nastavil som si zlý sklon fotoaparátu, a po odfotení (samospúšťou) som videl, že snímka bola síce pekná, ale Lajošku bolo vidieť iba do polovice, tak som sa rozhodol ten snímok ihneď vymazať, ale s tým, že si hneď nato spravím nový záber, lenže pri vymazávaní som nedával dobrý pozor a namiesto tej jednej fotky, som si omylom vymazal všetky zábery, ktoré som v priebehu dňa až do príchodu, ku kaplnke spravil. 🙁

Záber spred kaplnky, smerom na chatu Lajošku

Pri chate Lajoška, v nmv 908 m

Dopĺňanie spálených kalórii. 🙂

Už sa stmievalo, a to bolo „ešte len“ 16:00 hodín. 🙂
Pohľad od Lajošky smerom na dolinu.

Ako to robia Rusi, pred odchodom si ešte treba na chvíľu sadnúť. 🙂

Ten zašpinený rukáv na ľavej ruke, je pamiatka po páde z bicykla,

Na viacerých miestach ležali aj také veľké balvany, ktoré sa časom gúľajú z kopca a zostávajú ležať uprostred cesty. Pochopiteľne nemal som to srdce, nechať ich tam, takže aby neohrozovali ďalších turistov, tak som ich odhadzoval do doliny.

Snímka zo spiatočnej cesty smerom na Jahodnú.

Na snímke stojím vedľa reštauračného zariadenia pod zjazdovkou na Jahodnej, bolo práve 16:50 hod.

Tým, že 8 minút po 17 hodine už bola úplná tma, tak som sa už rozhodol, že z Jahodnej sa už domov nevrátim cez les, (napriek tomu, že som mal svetlo na bicykli a na sebe oblečenú reflexnú vestu), rozhodol som sa pokračovať domov normálne, čiže po asfaltovej ceste.

Cestou po asfaltovej ceste smerom k malej železnici v Čermeli som zhruba na 9 kilometrovom úseku stretával min. 40 motorových vozidiel, no napriek tomu, že som bol riadne osvetlený, tak min. polovica z vodičov na tých svojich autách ma doslova ignorovala a mali ma v päte, aby sa oni unúvali kvôli „nejakému cyklistovi“, aby na tých svojich tátošoch stlmili svoje diaľkové svetla!!! 🙁

Čo už, povedal som si, také niečo sa môže stať iba takému smoliarovi, akým som ja. No najviac ma mrzí, že teraz nemám tú spoločnú fotografiu s tým  manželským párom.

Takže aspoň touto cestou sa im ospravedlňujem zato, že som ich takto zarmútil, ale myslím si, že je tu iskierka nádeje, že sa tie vymazané fotografie budú môcť z pamäti fotoaparátu vytiahnuť, takže ak sa mi to podarí, tak aj tie snímky vložím sem do blogu.

PS

Medzi snímkami je aj taká na ktorej som sfotil spadnutú skalu, nachádzajúcu sa uprostred turistického/cykloturistického chodníka. (Ak by ma chcel niekto podozrievať, že som tu skalu tam položil zo špásu, tak ho musím ihneď vyviesť z omylu. Jednak ak ide o vážnu vec, pri ktorej hrozí úraz, tak v takých prípadoch nikdy nežartujem). Zbieraním väčších kameňov a skál, ale aj hrubých suchých konárov, ktoré tam dosť často padajú na cestu, som sa minimálne jednu hodinu zdržal, (tie predmety som zároveň odhadzoval do doliny vedľa cesty). Napriek tomu, že som už vedel, že sa domov budem vracať za tmy, tak svedomie mi nedalo, aby som tieto predmety tam nechal ležať. Jednak preto, že som mal v pláne vrátiť sa domov tou istou cestou, ale aj preto, že tadiaľ premáva hodne cykloturistov, (ale X krát som tuto trasu prechádzal aj v zime na bežkách), takže viem, aké je to nepríjemné a nebezpečné, keď také predmety ležia na ceste. (Síce pochybujem o tom, že sa nájde ešte jeden taký „pošahanec“ ako ja, aby dobrovoľne zbieral tieto popadané predmety, ale mňa hrial aspoň ten pocit, že svojou činnosťou som predišiel pádu, ako tomu bolo iba pár desiatok minút predtým, keď som sa vykydol z bicykla v ostrej zatáčke, lebo v rýchlosti z kopca som vletel do hromady suchého lístia, (popadaného zo stromov). No takisto verím tomu, že tou mojou činnosťou som predišiel nehodám aj iných cykloturistov, prípadne lyžiarov na bežkách. 🙂