Veru, takí sme my Slováci /česť výnimkám/, poniektorým ľuďom sa až príliš ukrivdilo ešte počas vládnutia V. Mečiara, no všetke problémy sa jednoducho zmietli pod koberec. Teraz až po natočení filmov: 1. Únos a 2. Mečiar – hlavne až po ich zhliadnutí v kinách – sa roztrhlo vrece so sťažnosťami na Mečiara. Takmer denne v našich médiách figurujú nejaké články ku kauzám, ktoré sa spomínajú vo filmoch.
Samozrejme aj ja som zato, aby každá nespravodlivosť bola potrestaná a aby jej vinníci pykali zato spravodlivým trestom. No musím zdôrazniť, že už takmer 28 rokov sa v mojom okolí neustále pýtam: Prečo sa tí poškodení ľudia „zobúdzajú (resp. poniektorí sa už zobudili) až vtedy, keď sa o takomto bezpráví a nespravodlivosti natočili filmy?!
Podobne je to aj v prípade, keď sa poukazuje na neľudské praktiky poniektorých lekárov, hlavne počas pôrodov v slovenských nemocniciach. Tu sa taktiež potvrdilo, že občania nato verejne začali poukazovať až po natočení filmu: Medzi nami. Film približuje divákom prácu lekárskeho personálu v pôrodniciach našich nemocníc. Na sociálnych sieťach sa doslova roztrhlo vrece so sťažnosťami poškodených občanov o neľudskom prístupe poniektorých gynekológov, ale aj zdravotných sestier k rodičkám.
Uvediem príklad z článku: „Cítila každý vpich ihly. Lekárov so slzami v očiach prosila, aby už prestali“
„Krik, posmešky, nerešpektovanie slobodnej vôle ženy pri pôrode či komunikácia len vo forme rozkazov je to najmenej, čo niektoré ženy počas pôrodu zažívajú. Oveľa horšia je nezriedka strata intimity, keď sa na rodiacu matku prídu pozerať študenti medicíny. Prípadne šitie popôrodných rán bez dostatočnej anestézy či tlak na brucho počas pôrodu.“
„S príbehmi o neúcte a násilí sa počas pôrodu ozvalo až 30 žien.“
Tu je ukážka jedného z nich: „Mladá doktorka ju šila asi 70 minút. Jej novonarodený syn bol celý čas na nej, manžel ho musel pridržiavať, pretože posledných 20 minút sa triasla od bolesti a plakala. “Každý vpich ihlou do môjho tela bol horší a horší, zakaždým mi myklo celým telom,” hovorí Čižmárová.
„Keď lekárka skončila, zavolala staršieho lekára, aby prišiel skontrolovať, či ju dobre zašila. “Keď prišiel, tak som ho so slzami v očiach prosila, aby mi už nič nerobil, že už neviem tú bolesť vydržať,” hovorí rodička. Nepomohlo.“
Zdroj: https://domov.sme.sk/c/20676419/
Pri čítaní tohto príbehu som si pripomenul konkrétnu udalosť, ktorá sa stala pred 51 rokmi. Mal som vtedy 14 rokov a veľkú tržnú ranu na ľavom stehne, tú som utŕžil v lese po páde zo stromu (z výšky cca piatich metrov) a dopade na peň zlomeného stromu. (Nechcelo sa mi dlho chodiť spolu s mojim mladším bratom po lese kým by sme nazbierali toľko suchých konárov, aby sme mali plný vozík. Chodili sme do lesa zbierať suché drevo, aby sme mali v zime čím kúriť). A v ten osudný deň som vyliezol na najbližší hrab, (na ktorom som vo výške zbadal tri suché konáre, lenže pri lámaní tých hrubých suchých konárov som potreboval vynaložiť viac sily a preto som sa musel postaviť tak, aby som mal jednú nohu na pevnom podklade a druhou nohou by som tie suché konáre lámal, lenže bohužiaľ práve v tých miestach toho pevného miesta príliš nebolo a tak som sa jednou nohou postavil na príliš tenký konárik a ten ma pri lámaní suchého konára neudržal). Po páde sa mi pichľavé ostne pňa (peň na, ktorý som dopadol) postarali o to, že na mojom stehne vznikla asi 15 centimetrov dlhá tržná rana a bola aj poriadne hlboká. No napriek tomu som mal aspoň trošku šťastie v tom, že sa mi nepresekli aj životne dôležité tepny, ktoré sa mi tiahli pozdĺž stehennej kosti. (V opačnom prípade by som tam určite namieste vykrvácal.)
Možno si poviete, aký to má súvis s pôrodom, no pointa je tá, že keď mi v nemocnici vydezinfikovali ranu a umŕtvili, tak kvôli následnému zašivaniu rany, bolo nevyhnutné čakať zopár minút, kým to umŕtvenie rany začne účinkovať. No milý personál sa medzitým vzdialil za plentu, (ktorá bola v kúte miestnosti) a „v tichosti“ si tam klebetili o všeličom možnom a nemožnom tak, že aj ja som takmer všetko počul. No ich konverzácia naberala na obrátkach tak, že zabudli nato, že v miestnosti majú pacienta, ktorý tam v bolesti čakal, kedy konečne mu tu ranu zašijú?! Iba odhadom, asi po polhodine si jedna zo zdravotných sestier zrazu spomenula – (preboha, veď mi tu máme pacienta!) – a hlasnejším hlasom povedala: pán doktor veď mi tam máme pacienta! (Keď sa tá zdravotná sestra spamätala, ani si neuvedomila, že to povedala tak nahlas, že som to počul aj ja). Okamžite nabehli k operačnému stolu a začali mi tu ranu zašívať, lenže to moje umŕtvenie rany už dávno prestalo účinkovať a ja som pri každom vpichu (ihlou s navlečenou „cvernou“) cítil bolesť, najmä vtedy, keď mi ten nervózny lekár tou ihlou trhane stehoval ranu a mňa to vtedy o to viac zabolelo, preto som zakaždým hlasno zastonal, a „milý pán doktor“ mi na moje stonanie začal nadávať: Ty somár, čo tu nariekaš, nemal si liezť po stromoch, ja miesto toho, že sa tu s tebou babrem, tak som už dávno mohol byť doma pri žene!!!
Tým, že mi pán doktor zašil ranu veľmi nahnevaný, tak sa to na moju škodu vypomstilo tým, že po pár dňoch, (keď som išiel na kontrolu), po odstránení obväzu zdravotnej sestre zamrzol úsmev na tvári, lebo z hrôzou zistila, že moja rana hnisá, nožnicami mi okamžite prestrihla dva stehy uprostred rany a ďalšie o niečo dlhšie nožnice, (ktoré mala práve po ruke) mi vrazila do rany, následne mi pod stehno priložila mysu, (aby ten hnis mal kam vytekať), no aby ten proces ešte urýchlila, tak mi to stehno stláčala takým spôsobom, ako keď sa niekto v škole snaží vyžmýkať hubu, ktorou zotiera školskú tabuľu… 🙁
Nedá mi to, aby som sa nevyjadril aj k správaniu spomenutého lekára: Ak by ten lekár ešte žil a prečítal by si tento môj blog, (teraz by už mal minimálne 100 rokov), tak tie moje nasledujúce slová by ho určite nepotešili, ale vôbec nepochybujem o tom, žeby boli preňho príliš nelichotivé…
PS
Zakaždým, keď si na túto udalosť spomeniem (hlavne na slová pána doktora, počas zošívania mojej rany), tak si hovorím, že jediným šťastím preňho bolo to, že v tom čase som bol príliš mladý a neskúsený človiečik, (čiže hanblivý chlapec), a v nemocničnom prostredí som sa ocitol prvýkrát v živote. (Odvtedy už ubehlo 51 rokov, ale podstatou toho všetkého bolo hlavne to, že v tom čase som bol už obojstrannou sirotou). Takže pokiaľ by môj otec v tom čase ešte žil, tak si ani nechcem predstaviť, akým „krstom“ by ten lekár musel prejsť, ak by ho môj otec navštívil… (Totiž otec by bol prvý z tých, komu by som sa na toho lekára posťažoval, ako mi počas zákroku škaredo nadával).
Jeho šťastie spočívalo hlavne v tom, že vtedy som bol ešte mladý a neskúsený dedinský chlapec, lebo ak by sa mi toto stalo o niečo neskôr, čiže o pár rokov, keď som bol už dospelý chlap – a on by mi aj napriek tomu rovnako nadával ako vtedy, tak v takom prípade by som sa s určitosťou postavil a tresol by som ho po papuli tak, že na túto udalosť by do smrti nezabudol.
malinova, dúfam, že "objektivny" ...
Vidím, že to Vaše pseudonymom: "objektivny"... ...
Ta spodina vznikne inak: https://www.aktuality.sk/clanok/520967/slov... ...
kormidlo, na tvoju otázku, že prečo sa ti ...
Mrzí ma, že si nepochopil jednú podstatnú ...
Celá debata | RSS tejto debaty