kormidlo

Rukolapným dôkazom toho je aj príbeh mladej Rómky Sandry, ktorú  jej vlastná mama do štyroch rokov týrala, ale potom ju dala do detského domova a týmto činom jej prakticky dopomohla k tomu, že jej  život sa na nepoznanie zmenil  a sama Sandra sa teraz hanbí za to ako a v akých podmienkach žijú v osade  jej vlastní súrodenci, ktorých je ešte deväť…

Smer nakoniec neplánuje zavedenie celoplošného internátneho vzdelávania rómskych detí, ale len niekoľko pilotných projektov. Autor: Boris Macko, Pravda

Zo Sandry vyrástla totiž inteligentná a bystrá dievčina, ktorá iba pred pár dňami zmaturovala. A pritom už rok a pol býva v košickom Krízovom centre Dorka v Domove na pol ceste. Má 19 rokov a zmaturovala na Strednej zdravotníckej škole Bazila Veľkého v Prešove v odbore zdravotnícky asistent. Je to cirkevná škola a takmer denne na ňu dochádzala z Košíc.

Keď sa v spomienkach vracala do detstva, našťastie, na to najútlejšie nemá žiadne spomienky.

Narodila sa v Gelnici no vyrastala v Nálepkove pri mame. Otec jej zomrel a iba od vychovávateliek sa dozvedela, že žila v zlých sociálnych podmienkach, bola týraná a do štyroch rokov sa ešte niekoľkokrát dostala do dojčenského ústavu, asi tam musela zasahovať sociálka.

Sandra v osade nikdy viac nebola, len ju videla v televízii. Našla na ňu len jedno slovo. „Hnus. Je to pre mňa hrozný pocit, že tam žije moja rodina. Cítim hanbu.“ Teraz sa teší z maturity a pripravuje sa na ďalšie štúdium. „Chcem ísť na nadstavbové štúdium na fyzioterapiu a chcem si urobiť masérske kurzy. Môj sen je ísť do Rakúska a tam sa v nejakej rodine starať o ľudí. Alebo si otvorím vlastný masérsky salón. Tretia alternatíva je, že budem pracovať v nejakom športovom klube ako fyzioterapeutka.“
Je to naozaj paradox, že ju dali do domova, ale práve ten jej úplne zmenil život. Samozrejme k lepšiemu.

Jej zážitky z detstva určite nie sú oku lahodiace a nerád by som ich tu spomínal, pokiaľ by však niekto mal záujem dozvedieť sa viac o jej útrapách, ale aj o tom, čo dobré zažila v deckom domove, tak si to môže prečítať na ZDROJI:

http://kosice.korzar.sme.sk/c/6410359/

Takže aj tento príbeh je jasným dôkazom toho, že ak sa rómskym deťom dá šanca na lepší život, tak aj oni ju dokážu využiť  nielen vo svoj prospech, ale aj v prospech celej spoločnosti.

Lenže to naozaj chce konať tak, ako to aj vo svojej výpovedi spomenula aj táto mladá Rómka: „Podľa mňa je pre ľudí v osadách ťažké odtrhnúť sa od toho života. A potom, keby aj mohli, možno už ani nechcú, lebo inak žiť nevedia. Keď tie osady vidím v televízii, beží mi po rozume to, že by mohla vláda už konečne niečo začať robiť. Hlavne dať šancu deťom. Tie, nemôžu za to, kde sa narodili…“
Pokiaľ bude vláda iba neustále dávať rodinné prídavky a kadejaké podpory pre nezodpovedných rodičov, tak ich deti naozaj nemajú šancu naučiť sa žiť slušnejšie ako oni!!!