kormidlo

Mnohí z nás si môžeme úprimne položiť ruku na srdce a priznať si naše obrovské  sklamanie z toho ako to teraz vyzerá na Slovensku po tzv. Nežnej revolúcii, ktorú si pochopiteľne poniektorí s veľkými ováciami zajtra pripomenú. To, že akí a ktorí ľudia budú toto 21 výročie najviac ospevovať, tak to snáď ani nie je potrebné uvádzať a každému bežnému občanovi na Slovensku je to úplne jasné, ale trošku načriem do nie tak dávnej minulosti.

Postupne sa viac a viac ľudí nemienilo už iba prizerať na to, čo všetko si totalitný režim dovoľuje. Nepochybne im otvárali oči aj udalosti v Poľsku s Lechom Walesom a jeho Solidaritou, nie malou mierou sa pod ,,prebudenie“ podpísal Vatikán s pápežom Jánom Pavlom II. (Akoby si mnohí komunisti nechceli uvedomiť, že čím ďalej sa budú snažiť naburávať hlavne kresťanstvo, o to viac si jeho stúpencov poštvú proti sebe. Kresťania to jasne dokázali v Bratislave 25. marca 1988 ,,sviečkovou manifestáciou“, ktorou chceli prejaviť nespokojnosť s totalitným režimom. Policajné obušky a vodné delá ich nakoniec vyburcovali k väčšiemu odporu voči socializmu, a tým zároveň pripravili pôdu na prevrat v novembri 89. roku.)  Najviac však prichádzajúcej zmene napomohla politika najvyššieho sovietskeho predstaviteľa Michaila Sergejeviča Gorbačova, jeho celému svetu známa ,,perestrojka“.

Po veľkej eufórii, keď sa život začal vracať do starých koľají, čoraz hlasnejšie bolo medzi ľuďmi (ku ktorým som patril i ja) počuť, že ,,nežná revolúcia“ bola obyčajná fraška: fraška ,,tými hore“ vopred premyslená a zosnovaná. To iba my, ktorí sme štrngali kľúčmi, sme naivne verili, že všetko sa zmení akoby šibnutím čarovného prútika a ľudia budú voči sebe úprimní, tolerantní, nebudú medzi nimi zbytočné konflikty, navzájom si pomôžu… No tí, ktorí vedeli, o čo ide a o čo pôjde, mali všetko dobre porátané a využili (a či skôr zneužili?) dôveru davov vo svoj prospech.

Iba niekoľko mesiacov po ,,nežnej“ sa v niektorých médiách šírili správy, že všetko naplánovali komunisti – nie všetci, pravdaže, ale mnohí z nich nepochybne –, aby mohli nahrabať, čo im bolo takmer 40 rokov ,,upierané“. Otvorene sa priznám, i ja som tomu začal veriť, a keď píšem tieto riadky, moje pochybnosti o čistote ,,nežnej“ nie sú ani po 21 rokov po nej menšie. Fakty hovoria za všetko. Nejeden údajne bývalý eštebák s pokojným svedomím zastáva dôležité miesto. Chápadlá tejto vrstvy usadenej v rôznych oblastiach života nezlikvidoval ani lustračný zákon. Paragrafy, ktoré sú, sú asi iba ,,pre chudobu“. Inak by neplatil (nepísaný) zákon, že tí, ktorí pripravia štát o desiatky, stovky miliónov korún, ba poniektorí aj o miliardy či inak mu uškodia, majú ,,zelenú“ naďalej. Hlavne, ak boli či sú v pravý čas na pravom mieste, alebo sú nebodaj majiteľmi (jedine im osožnej) imunity. V najhoršom prípade sú do týchto čias niektorí ,,potrestaní“ nanajvýš ak odvolaním z výnosných postov, paradoxne neraz na ešte vyššie, lepšie. Korupcia spletená s mafiami sa na každom kroku tak rozrástla, že ju nevykorení snáď ani ďalších päť generácií. A skutoční svedkovia trestných činov? Alebo z pochopiteľného strachu mlčia, alebo ,,nešťastnou náhodou“ odchádzajú spomedzi živých. Príkladov z každého tohto ,,porevolučného“ druhu je od novembra 1989 dosť. Na druhej strane  všetka česť (pribúdajúcim slušným, zodpovedným i sociálne cítiacim atď.) podnikateľským a ďalším výnimkám – našťastie, medzi nami žijú už aj takí ľudia!

No keď sa i vy objektívne zamyslíte nad všeličím, čo bolo v minulom režime nanič a čo je i medzi riadkami môjho rozprávania i zo súčasnosti – inak povedané, o čom sme verili, že to ,,perestrojka“ i rok 1989 odstránia –, už sa vám táto úvaha nebude vidieť ,,taká nepatričná“.

November 1989. Padla diktatúra proletariátu.

Neskutočné davy ľudí skandovali v uliciach, a hoci bolo chladno a poletoval sneh, niektorí vydržali na pódiách a námestiach takmer denne. – Konečne sloboda! – povedal som, šťastný z toho, čo sa v našom štáte práve dialo, mojej polovičke, ktorá v kresle obývačky sledovala živé televízne vysielanie.

Písal sa 17. november 1989 a nasledujúce dni. Študenti sa rozhodli ukázať svojim (v nejednom prípade) zbabelým rodičom, hlavne otcom, akým spôsobom je potrebné  povedať totalitnému režimu a jeho posluhovačom, že je najvyšší čas dať ,,zbohom“ jestvujúcemu systému. Môj obdiv a uznanie mali vtedy aj slovenskí herci a hŕstka ľudí okolo nich. Na  ich čele stál obľúbený a uznávaný herec Milan Kňažko. (Darmo, slovenský národ sa preberie a vzplanie, až keď má vodcu. Alebo keď je po všetkom a nič sa už nedá zmeniť.)

Bývalí eštebáci „poprezliekali kabáty“ a pod rúškom ,,nežnej revolúcie“ napríklad z archívov Štátnej bezpečnosti skartovali či inak odstránili svoje záznamy, ale tiež záznamy príbuzných a známych. Preto je dnes ťažké či až nemožné hodnoverne odhaliť skutočných vinníkov. Dôsledky vidíme, cítime okolo seba.

Ešte strašne veľa by sa tu dalo popísať o týchto udalostiach, najmä teraz v posledných rokoch aký to má dopad na väčšinu obyvateľstva, ale som presvedčený o tom, že strašne zmiešané pocity z toho všetkého nemám len ja sám a že dôvod na oslavu majú iba tých horných 10 000.