kormidlo

Udalosť, ktorú následne opíšem sa stala už pred vyše 40 rokmi, ale možno bude poučením pre mladých a neskúsených chalanov, ktorí majú pred sebou svoje prvé, ale nesmelé kroky a sú až po uši zaľúbení do nežných a krásnych bytostí, ktoré ich svojou prítomnosťou tak opantajú, že v prvej chvíli nevedia zo seba vydať ani krátku súvislú vetu…

Tým, že Robert sa rád zapájal a vypomáhal svojim kamarátom pri rôznych prácach s domácimi zvieratami a dobytkom, ale aj na záhumní, tak si ho obľúbil aj jeden z otcov jeho kamarátov.

Otec Robertovho najlepšieho kamaráta a priateľa v neďalekom susedstve mal troch dospievajúcich synov a veľmi rýchlo rozpoznal stav a psychiku mladého Roberta.

Zakaždým, keď bol Robert na návšteve u svojho priateľa Júliusa tak sa ho Júliusov otec medzi rečou opýtal či už má aj frajerku.

Júliusov otec bol ostrieľaný kozák, mal bohaté skúsenosti pri svojich troch synoch a preto nebol pre neho žiadny problém rozpoznať na Robertovom správaní, aká „hodina práve udrela“. Otázku, ktorú mu neustále kládol využil iba k tomu, aby ho psychicky podporil v tom, že je to dobrá a prirodzená vlastnosť mať už v takom veku frajerku alebo aj vážnu známosť. Aby to dokázal aj v praxi onedlho sa mu naskytla príležitosť, keď ženil svojho najstaršieho syna Michala.

Roberta pozvali za družbu na svadbu. Michalov otec mu vybral za družičku svoju neter, ktorá pochádzala z neďalekej obce, vzdialenej iba štrnásť kilometrov od Robertovej rodnej obce. Klárin vek bol takmer totožný s Robertovým a zároveň to bolo pekné a bistre dievča. Práve končila druhý ročník gymnázia s výborným prospechom. Robert sa počas svadby cítil ako v siedmom nebi, postupne už aj „zabúdal na svoj komplex menejcennosti“ (ten ho kváril od malička, lebo si vsugeroval, že je svojim vzhľadom veľmi škaredý a preto o to viac sa za to hanbil pred dievčatami) Kláru „nepustil z rúk“ a až do rána ju zvŕtal v tancoch pri rezkej dedinskej kapele. Jeho pocit uvoľnenia znásobovali závistlivé pohľady ostatných družbov, ktorí doslova slintali a boli sklamaní, že takúto peknú dievčinu s výbornou figúrou pridelili práve jemu. (Na dedinské zvyky  to bolo až príliš neobvyklé, lebo najkrajšie družičky sa prideľovali blízkym príslušníkom ženíchovej  rodiny a hlavne prvému družbovi, ktorý bol nevestiným strážnym anjelom až do príchodu k oltáru). Lenže ten blažený pocit uvoľnenia u Roberta trval iba do chvíle kým ju nepriviedol k bráne jej rodinného domu.

Pri odprevádzaní Kláry od autobusu, ktorý doviezol svadobčanov do jej rodnej obce v Robertovej hlave už vírili tie najideálnejšie myšlienky. Predstavoval si ich ďalšie, (čo najskoršie) stretnutia. Pred svojimi očami, čoby film premietaný na vizuálnom bielom plátne sledoval ako oni dvaja, ako zamilovaný pár využívajú každú voľnú chvíľu na svoje stretnutia, aby boli, čo najviac spolu a aby sa ich vzájomná láska utužovala. No pred Kláriným domom Roberta opantali bludné myšlienky a všetko sa vrátilo do starých koľaji. Už len pri myšlienke, že Kláre dá bozk na ústa sa mu „podlomili kolená“ a v tom momente jeho komplex nad nim znovu zvíťazil. Keď sa Robert predsa len pokúsil Kláre dať bozk na rozlúčku tá veľmi rýchlo vytušila jeho psychické rozpoloženie a pri jeho otázke, či sa v blízkej budúcnosti znovu stretnú „mu dala také kopačky“, že sa z toho nevedel spamätať najmenej tri roky. (V prvej chvíli hneď na to, čo za sebou zatvorila dvere ich rodinného domu začal vážne uvažovať o tom, že si niečo vykoná)…