kormidlo

Pochopiteľne v žiadnom prípade nechcem urážať tých tučných ľudí, ktorí sú takto nemocní lebo to majú zdedené. Jednoducho povedané v génoch, ale keď v týchto dňoch chodievam ráno alebo neskoro večer venčiť dcérinu Lunu iba do parku pred náš blok, tak až s hrôzou sa pozerám na niektorých prekŕmených havkáčov, ktorí sa iba lenivo vlečú z nohy na nohu ako bravkovia a vyzerajú takisto tak ako ich tuční majitelia. Vrcholom takýchto vychádzok týchto psičkárov je to, že sú takí leniví, že ešte aj v bloku miesto toho aby sa trochu prešli po schodoch, tak sa vozia výťahmi  len aby z nich a ich miláčikov náhodou niečo neubudlo. Ani slovkom by som sa o tom nezmienil ak by sa jednalo o také poschodia ako napr. od piateho až na dvanáste poschodie, ale mnohí, čo ich poznám bývajú na treťom alebo štvrtom poschodí a aj tým sa lení isť peší po schodoch.

Luna v roku 2010 so svojou plyšovou hračkou a svojim dvojmesačným šteňaťom

Práve včera skonštatovala moja polovička, že odkedy je Luna u nás tak viditeľne pribrala. Hoci nezdieľam rovnaký názor lebo kým bola u dcéry, tak viem, že ona na ňu príliš času  nazvyš nemalá (hlavne, keď vlani bola na rizikovom tehotenstve a nechodila ani do práce) a preto s ňou chodievala iba na nevyhnutné vychádzky, prípadne jej manžel, keď nebol práve v práci.

Pritom všetkom Luna, tak ako u dcéry, tak aj u nás žrala a žerie rovnaké dávky a ja som s ňou chodieval takmer denne a na podstatne dlhé vychádzky, ktorých dĺžka sa pohybovala v rozpätí štyroch až dvanástich kilometrov. Takže veľmi pochybujem o tom, že naša Luna pribrala.

No dnešný slnečný a priam letný deň ma vyprovokoval k tomu, že som sa s Lunou vybral na podstatne dlhšiu túru ako to bolo doposiaľ. Vyrazili sme krátko po desiatej hodine a na cestu som si so sebou zobral moju obľúbenú horalku a fľašu vody pre nás oboch. Zo skúsenosti som vedel, že o Lunín smäd sa obávať nemusím lebo v lese človek takmer vždy na nejaký prameň či potôčik narazí a tá voda z domu bola iba taká železná rezerva.

Mojou najobľúbenejšou trasou je cesta z KVP popri kláštore k lesu na Bankov a odtiaľ po červenej značke na Jahodnú. No za Bankovom na Sedle pod kamenným  hrbom sa cesta smerom na Jahodnú rozdvojuje a dá sa tam ísť aj po žltej značke. Síce je to zhruba o dva kilometre dlhšia trasa ale sú na nej aj pramene, takže sme sa vydali po žltej značke aby mala Luna dostatok tekutín.

Ale dlžím vám to, čo bolo ešte v poli  zhruba 200 metrov pred lesom. V diaľke v oranine som zbadal hopkajúceho poľného zajaca, šťastím pre neho bolo, že ho nezaregistrovalá aj Luna lebo tá by sa za nim pustila a možno by ho prenasledovala ešte aj v lese kým by ho nechytila alebo kým by sa jemu nepodarilo niekde ukryť. Tým, že som si bol istý, že ak by ho Luna zbadala, tak by bolo zle, preto som začal nahlas pokrikovať aby sa zajac vyľakal a aby rýchlo zdúchol. No aj tak, keď sme prichádzali k miestu kde zajko prekrížil cestu po ktorej sme šli, tak Luna ho zavetrila a ešte šťastie, že som ju mal na vôdzke. Zhruba v polovici cesty pred Bankovom bola cesta zahataná  spadnutým suchým ale dlhým a hrubým konárom, ktorého koniec bol zaklinený medzi konármi jedného hrabu. Tým, že po tomto chodníku chodievajú aj  cykloturisti a aj ja tadiaľto dosť často chodievam v zime na bežkách tak som si povedal, že sa nikám neponáhľam a preto som sa rozhodol tento konár odtiahnuť preč  z chodníka. No nebolo to také jednoduché ako som si to predstavoval, ale našťastie iba asi 20 metrov od tohto miesta bola jedna dáma so svojim psom a keď videla, že sa s tým konárom mordujem, tak mi prišla na pomoc.

Tých zážitkov s Lunou počas nášho putovania na Jahodnú a späť sme mali strašne veľa, ale neviem posúdiť, či by vás čitateľov zaujímalo čítať ešte aj ďalšie moje zážitky s Lunou na tejto trase a preto to skrátim a uvediem iba tú ako si Luna prišla na svoje hore na Jahodnej. Totiž už vopred som sa tešil tomu, že si Luna príde na svoje, keď už v diaľke som zbadal, že Jahodná sa ešte beleje zvyškami minuloročného aj tohtoročného snehu. Luna totiž sneh zbožňuje a nevie sa v ňom do sýtosti vyváľať a prvé, čo bolo, keď sme dorazili na Jahodnú, bolo presne to, že keď Luna urobila zopár krokov na snehu, tak sa do neho zvalila a šantila v ňom svojimi „kotrmelcami“ ako malé dieťa.

Takže sme si obaja užili nádhernej vychádzky a z Jahodnej sme sa vydali naspäť domov po červenej značke. Dohromady sme urazili dobrých 18 kilometrov a keď som otvoril dvere bytu, tak sa Luna hneď rozbehla k svojej mise so žrádlom, ktoré jej pred našim príchodom nachystala moja manželka. To ste mali vidieť ako rýchlo bola jej misa úplne do dna vyprázdnená a ešte aj vylízaná tak, žeby ju už ani nebolo treba „umývať“ na prípravu ďalšej porcie. Potom ešte vypila takmer liter vody a bola „mŕtva“. (V chodbe bytu sa roztiahla pred vchodovými dverami ako vrece zemiakov a možno by s ňou v tej chvíli nepohol ani výbuch petardy, ktorých sa mimochodom na Silvestra strašne bojí.