kormidlo

Niektorí ľudia sa pýtajú športovcov, či aj maratónsky beh je zdravý?! Avšak rovnakú otázku kladú aj širokej verejnosti. Použijem príklad, poslúžiť by k tomu mohol napr. Emil Zátopek, ktorý sa dožil pomerne vysokého veku († 78).

Pán Zátopek bol neuveriteľný dráč, len na svojich celoživotných tréningoch nabehal tisícky kilometrov. Vo fínskej metropole (počas ôsmich dní) vyhral preteky na päť a desať kilometrov a napokon 27. júla 1952 aj maratón, čo doteraz nikto iný nedokázal a vzhľadom na čoraz väčšiu špecializáciu atlétov už pravdepodobne ani nedokáže. – Takže podľa mňa, ak by maratónsky beh nebol zdravý, tak Emil Zátopek by sa ako pretekár na maratóne nezúčastnil. Viem, niekto môže povedať, že ak by ten maratón nebežal, možno by žil oveľa dlhšie, no ja si myslím, že ak je športovec dostatočne trénovaný a počas pretekov myslí aj na svoje zdravie, (že nie je potrebné za každú cenu zvíťaziť), tak v tom prípade je maratónsky beh pre takého športovca zdravý. Aj keď v prípade Emila Zátopka sa príliš nedalo hovoriť o tom, žeby počas preteku myslel aj na svoje zdravie lebo on po celý čas videl iba to, že bude to on kto pretrhne cieľovú pásku.

Pri tejto príležitosti tu napíšem o mojich osobných zážitkoch súvisiacich s maratónskym behom. Odmalička som rád behával, ale iba krátke trate – max. do 15 km. V dospelosti som sa takmer každý rok zúčastnil na pretekoch s názvom Hodinovka, nikdy som tam nechodil vyhrávať, lebo až taký dobrý bežec som nebol, zakaždým mi išlo iba o to, aby som spravil lepší osobný rekord…. Moja manželka v roku 1981 porodila našu prvorodenú dcéru a to práve v deň, keď sa bežal MMM v Košiciach. Preto na dcérkinu počesť som sa rozhodol, že aj ja zabehnem maratón, (tým, že sme vedeli približný termín jej narodenia, že s najväčšou pravdepodobnosťou bude v deň MMM, tak som sa ešte stihol zaregistrovať a poslať prihlášku na maratón), avšak tým, že som nikdy predtým nezabehol dlhšiu trať ako 20 kilometrov, tak dva týždne pred maratónom som sa rozhodol, že si vyskúšam prebehnúť polovicu trate, ale ani vo sne by ma nenapadlo, že po takom dlhom behu môžem dostať svalovicu. A to hlavne preto, že pred týmto behom som vôbec nemal pravidelný tréning. (Iba občas som si po večeroch trochu zabehal). Takže priamo z fleku som sa rozhodol prebehnúť polovicu trate… nepamätám si, či to bolo hneď v ten deň alebo až na druhý deň, no ja som dostal takú svalovicu (trvala zhruba 4 dni), že som mal problém nie len normálne chodiť, ale aj v robote som mal, čo robiť, aby som svoju prácu odviedol tak, ako sa patrí resp. patrilo. Ale zvládol som to, no najhoršie bolo chodiť dolu schodmi, doslova som musel byť otočený chrbtom dolu a takto pospiatky schod po schode liezť dole… no všetko prebolelo a maratón som úspešne zabehol, (vtedy som si viedol aj športovú kroniku v ktorej mám uložené fotografie a časy za aké som mojich 7 maratónov zabehol). Môj prvý maratón som zabehol za 4 hodiny a 20 minút, no na tie ďalšie moje maratóny som išiel s presvedčením, že si môj osobný rekord zlepším. V mojom druhom až piatom maratóne som mal čas iba pár desiatok minút za 3 hodinami, konkrétne môj šiesty maratón som zabehol za 3 hodiny a15 minút. Pri siedmom maratóne som si zaumienil, že ho spravím za rovné 3 hodiny, lenže čo čert nechcel zhruba na 34-tom kilometri sa mi „zrolovali“ ponožky v botaskách a počas behu som začal pociťovať, že tie ponožky mi poriadne „masírujú“ chodidlá, začínalo ma to pobolievať a bolesť sa  každým krokom stupňovala, no ja som sa zaťal, že aj napriek tomu do cieľa dobehnem, avšak so zaťatými zubami som prebehol ešte asi 5 kilometrov a potom to už ďalej nešlo, musel som si sadnúť na kraj cesty a tie zrolované ponožky v botaskách som si musel vyzuť. Môj kamarát, ktorý ma sprevádzal bicyklom, iba zalomil rukami, keď zbadal ako som si tie moje chodidla dokaličil, na oboch chodidlách som mal veľké pľuzgiere takmer po celej dĺžke chodidiel, tie boli do krvi zodreté… kamarát mi rany opatrne ošetril a obviazal obväzom, potom mi povedal, že je koniec, že musím počkať na zberný autobus a ten ma odvezie k šatni štadióna a tam mi to zdravotníci odborne ošetria. Lenže, keď som sa dozvedel, že ten zberný autobus príde až po dobehnutí posledného pretekára, tak som si povedal, že ja na ten autobus 2 – 3 hodiny nebudem čakať, rozhodcom preteku som odovzdal štartovné číslo pretekára a s obviazanými nohami som „bežal“ ďalej (takmer až do cieľa), do štadiónu som  už nevbiehal, išiel som priamo do šatne,… vo všeobecnosti sa však dalo povedať, že aj ten maratón som takmer celý zabehol. (Chýbal mi už len jeden 400 metrový okruh priamo na štadióne).  Potom som mal možnosť pred štadiónom sledovať tých maratóncov, ktorých som predbehol, (bolo ich ešte niekoľko desiatok) a to aj napriek mojim doráňaným nohám a tomu nepodarenému osobnému rekordu.

Potom som sa kvôli môjmu nepríjemnému zážitku na ďalšie maratóny už nikdy nezaregistroval, ale musím povedať, že ma to stále lákalo, avšak odlákala ma od toho hlavne nenažranosť organizátorov MMM, začali zvyšovať cenu štartovného…chápal som, že všetko niečo stojí, obed a občerstvenie po celej trati, ale keď organizátori MMM videli, že každoročne sa na maratón prihlasovalo viac a viac pretekárov, tak asi si povedali prečo to štartovné nezvýšiť?…

…no ja som si povedal, tak ja im mojim behom robím reklamu a pritom sa nadriem, ako „kôň“ a ešte zato im mám platiť?! Reku nato nech si hľadajú iných hlupákov, ktorí im zato budú ešte aj platiť.

Nebiť tých mojich zrolovaných ponožiek, (pri prvých bolestiach mi stačilo zastaviť sa max. na 2 minúty a stiahnuť si z chodidiel ponožky, lenže hlavou mi neustále prebiehala myšlienka, že takto môj osobný rekord nezlepším). No napriek tomu môžem povedať, že maratón je zdraví, ale potrebné je mať stále na pamäti, že v ničom netreba preháňať, platí to rovnako ako v každom inom športe, proste podať výkon podľa vlastných schopnosti, lebo ten kto sa precení, ten v žiadnom prípade nemôže očakávať, že mu jeho výkon prinesie úžitok. (Vždy je treba mať na pamäti, že ľudské telo nie je stroj, do ktorého stačí natankovať pohonné hmoty a tlačiť nohou na plynový pedál, koľko sa len dá. (Ani stroj nedokáže fungovať večne, občas sa na ňom niečo pokazí a potom si to vyžaduje opravu alebo kúpu nového stroja). V mojom prípade stačilo bežať radšej naboso, a žiadny takýto zbytočný problém by som nemal.

PS

Ale, aby záver tohto blogu nekončil smutným dojmom, vložím sem fotografie dubákov, ktoré som dnes ráno nazbieral, aby ste sa nad nimi mohli aspoň pohľadom pokochať…

Jeden druhého vytláčal z „hniezda“…😉

Tohto bolo vidieť už z diaľky, hneď som si pomyslel, nájsť ešte aspoň 5 takých veľkých dubákov a hneď mám plný kôš.😁

Tohto dubáčika mi aj bolo ľúto vytiahnuť ho z „hniezda“, ale keď som vo viacerých väčších dubákoch, hlavne v ich nohách zbadal navŕtané diery čiernofialovými chrobákmi (veľkosti nechta na palci), tak som si povedal, že ho takto skončiť nenechám.😉