kormidlo

Média, sudcovia, ale aj prokurátori reagujú okamžite inak, ak zločinec prejaví svoju ľútosť pri ich nastrčenej otázke: A ľutujete to, čo ste spravili? Hneď sa mi natíska  odpoveď: „Nie neľutujem, ľutujem, že som nepripravil o život viacerých“. Veď by bol idiot, ak by tvrdil, že nič neľutuje. V posledných zhruba ôsmich rokoch je to už prakticky zaužívaná skutočnosť: ako náhle zločinec pred médiami verejne oľutuje čo spáchal, okamžite s nim jednajú úplne inak ako s tým, ktorý svoj čin ani neoľutuje. Nič by som voči tomu nenamietal pokiaľ by to až príliš nebilo do oči ako sa obhajcovia snažia z takýchto zločincov spraviť priam obete, že na vine nie sú tí zločinci, ale na vine je spoločnosť…

Najsmutnejšie na tom je, že pomerne často takého človeka – ak ho nie celkom zbavia viny – tak ho prehlásia za nepríčetného, odporučia mu ústavnú starostlivosť alebo v niektorých prípadoch to končí podmienečným, trestom, prípadne ak trest dostane, tak s najmenšou možnou hranicou.

Najviac ma vytočil posledný prípad, keď „150“ kilogramová trénovaná gorila (Juraj Hossa) sklátil jedným úderom do tváre „30“ kilogramového Filipínca, ktorý sa iba zastal svojich kolegýň, keď ich dvaja muži začali obťažovať – chcel ich ochrániť a práve to sa mu stalo osudným. A aby toho nebolo málo, tak polomŕtvemu chlapcovi nasadil kopanec do hlavy – potom sa mu bezcitne postavil na hrudník, fotil si ho a neprestával ho udierať!!! Juraj ho zabil dvoma ranami a pred médiami, súdom a pozostalými s ľútosťou tvrdil, že mu je veľmi ľúto, čo spravil, že na to do smrti nikdy nezabudne… – to si ten človek skutočne myslí, že všetci ľudia sú na hlavu padnutí a že niečo také mu uveria?! Ak by taký zločin spravil náhodne – napr. žeby jeho napadla nejaká skupina vandalov a on by sa iba bránil, tak v takom prípade by som aj ja bral jeho ľútosť ako úprimnú, ale zomierajúcemu človeku držať na hrudi nohu a pritom si ešte robiť selfíčko ako nejaký lovec, ktorý práve zastrelil leva alebo diviaka, tak niečomu takému už ani malé deti neuveria.