kormidlo

Uniknutý vysokopecný plyn z „prasknutého potrubia“ pripravil o život 11 ľudí. (Stalo sa to v piatok 27. októbra 1995)

Prvý pohreb jednej z obetí. Konal sa 31. októbra 1995 v Haniske pri Košiciach.(Zdroj: tasr)

Mala to byť bežná oprava poškodeného potrubia, ale ako sa zvykne povedať, že aj majster tesár sa niekedy utne, tak aj v tomto prípade sa stalo to, že kompetentní ľudia podcenili situáciu a zavčasu neprijali potrebné opatrenia. Ak by boli dodržané všetky predpísané postupy a pri oprave plynového potrubia by sa dodržal postup prác tak, (ako ho zamestnanci Energetiky dlhé roky dodržiavali), tak k tejto tragédii vôbec nemuselo dôjsť.

Napriek tomu, že už dva dni predtým bol zastavený prívod vysokopecného plynu do potrubia a boli vytlačené z neho aj zvyšky vzduchu, tak podľa prísneho predpisu bolo potrebné nevyhnutne odobrať z potrubia vzorku plynu. Avšak toto sa pred začiatkom prác nestalo.

Údržbári začali zvárať potrubie o 6.30 hod. „ale až o hodinu neskôr, keď prerušili práce, aby preložili lešenie, bola z neho odobratá vzorka na rozbor.“

V laboratóriu sa zistilo, že sú tam pozostatky výbušnej zmesi. No na miesto opravy táto informácia dorazila až o 9.10 hod. (Teda päť minút po tom, čo sa fabrikou ozval mohutný výbuch…)

Výbuch, čiže tlak zapáleného plynu roztrhal oceľový plášť a do ovzdušia začal unikať oxid uhoľnatý cez veľkú dieru. (Pre neznalých: vysokopecný plyn je bez chuti, farby i zápachu, a je smrteľne jedovatý.)

Napriek tomu sa ešte aj v tejto fáze dalo zabrániť tomu, aby ľudia zbytočne neumreli. (Narýchlo zvolaný mimoriadny dispečing sa zhodol na jednoduchom riešení: „navarovanie odbočky potrubia treba dokončiť a dieru, ktorá vznikla po výbuchu, zaslepiť.“). Ale nezaznel žiaden zákaz pohybu nepovolaných osôb v okolí havárie!

„Zrejme nikto nepredpokladal, že sa do ovzdušia dostalo také množstvo plynu, ktoré by mohlo zabíjať.“

„Do takej 13. hodiny bola na mieste výbuchu mela. Boli tam naši policajti, hasiči a rôzne vozidlá. Ľudia, ktorí vystúpili z autobusu, prešli rovno popod havarovaný plynovod. Nikto im v tom nebránil,“ opisoval svedok.

„O tom, že v železiarňach situáciu podcenili, svedčí aj fakt, že všetkých kompetentných – teda predstaviteľov mesta, Inšpektorát bezpečnosti práce, Radu obrany mesta Košice o úniku plynu informovali až s niekoľkohodinovým odstupom. (V čase, keď už bolo viacerým zamestnancom nevoľno. Večer už evakuovali Veľkú Idu a ratovali, čo sa dalo. Ľudia už ale umierali.)“

„Pred médiami, ktoré mohli varovať pred nebezpečenstvom, zodpovední informáciu úzkostlivo tajili.“

„Na následky úniku jedovatého plynu napokon zomrelo 9 zamestnancov železiarní a dvaja rómski obyvatelia Veľkej Idy, ktorí v areáli nemali čo robiť a podľa rodiny „šli nakúpiť do bufetu“.

V konečnom dôsledku za tragédiu nebývalých rozmerov, pri ktorej zomreli ľudia a ďalší sa priotrávili boli potrestaní len dvaja ľudia. Za smrť 11 ľudí a priotrávenie stoviek ďalších bol podľa súdu zodpovedný bývalý technický riaditeľ DZ Energetika Alexander Dudinský, odsúdili ho na tri roky nepodmienečne.

Druhým obvineným bol majster prevádzky Chémia (závod Koksovňa) Ladislav Muránsky. „Tomu kládli za vinu, že hoci jeho prístroj signalizoval vysoké hodnoty CO, neposlal svojich podriadených preč. Súd mu vymeral peňažný trest 20-tisíc korún.“

„Traja ďalší zamestnanci z firmy – majster, revízny technik plynových zariadení a zvárač František J. boli síce tiež obžalovaní, no v júli 1999 aj ich zahrnula amnestia prezidenta Rudolfa Schustera.“

Zdroj: https://kosice.korzar.sme.sk/c/20680966/

Osobne som poznal človeka, ktorý mal tiež veľký podiel na tejto tragédii (je o ňom aj zmienka v článku, len tam nie je uvedené jeho meno) a v časoch, keď prebiehalo vyšetrovanie čelil vážnemu obvineniu, hrozilo mu, že mohol stráviť niekoľko ročný pobyt za mrežami, no neviem, či mal dobrých advokátov, prípadne kto stál za ním, ale dodnes sa mu nič nestalo. (Samozrejme chápem: amnestia R. Schustera, ale o pozadí sa nikde nič nehovorí!). Tento pán má už teraz takmer 76 rokov a ani raz som na ňom nepostrehol, žeby si robil nejaké vážne a veľké starosti z toho nešťastného prípadu. 🙁

PS

V kolektíve, ktorému sa táto tragédia prihodila som aj ja pracoval, a to rovných 11 rokov, (čiže do polovice roku 1986), takže v tejto oblasti som mal dostatok skúsenosti nato, aby som teraz mohol s istotou prehlásiť, že vtedy sme to všetci v zdraví prežili, a to hlavne vďaka tomu, že sme dodržiavali všetké bezpečnostné predpisy a to až do tých najmenších detailov. (Samozrejme vtedy sa toto všetko týkalo aj nášho majstra.)