kormidlo

Prosím záchranárov, aby neodvážali nemocných a zranených bezdomovcov do nemocníc, ale aby ich v takomto stave odvážali priamo do NR SR – prípadne na tie mestské magistráty v mestách v ktorých ich priamo nachádzajú.

Ilustračné foto Autor: Ivan Majerský, Pravda

Teraz počas vyšších mrazov sú v Košiciach útulky pre bezdomovcov beznádejne plné. Dokonca v Charitnom dome sv. Alžbety s kapacitou 80 miest museli ešte rozložiť lôžka aj na chodbe. Plný je aj útulok Emauzy s kapacitou 26 lôžok a útulok neziskovej organizácie Oáza-Nádej pre nový život v Bernátovciach v ktorom môžu ubytovať, prípadne nechať prespávať až 100 ľudí. (Síce nejestvujú štatistiky, ale dovolím si tvrdiť, že v Košiciach a ich okolí je ešte minimálne 800 bezdomovcov, ktorí potrebujú takúto strechu nad hlavou a modlím sa len, aby neprišli tuhšie mrazy.)

Pred 3 týždňami – presne 21.novembra – som mal možnosť na vlastné oči presvedčiť sa o tom v akých nezávideniahodných  podmienkach sú nútení zdravotníci Fakultnej nemocnice pracovať. Bolo niečo po deviatej hodine predpoludním, keď som tam na traumatologické oddelenie doviezol na ošetrenie moju manželku. Chvíľu nato, tam dvaja záchranári zo svojej sanitky doviezli na pojazdných nosidlách zranenú bezdomovkyňu. Už prvý kontakt záchranára s dotyčnou osobou nasvedčoval, že skončí neúspechom, lebo keď sa jej spýtal na meno, tak nedokázala okrem nejakého mumlania nič rozumné vyriecť. (Mala totiž tržnú ranu na hlave, ktorú pravdepodobne utŕžila pri páde). Tak sa záchranár so svojou prosbou obrátil na zdravotné sestry, či ju náhodou nepoznajú? Žiaľ, ale s najväčšou pravdepodobnosťou tam s bezdomovcami majú takýchto prípadov neúrekom – hlavne s tými, ktorých privážajú z omrzlinami. No túto pani tam našťastie ešte predtým nemali a preto museli zavolať policajtov, ktorí sa tam v priebehu štvrťhodinky dostavili.

Šokujúce však bolo, keď začali pracovať čuchové orgány pacientov a nás ostatných čakajúcich osôb v čakárni. Oblečenie tej bezdomovkyne zreteľne nasvedčovalo to, že ona v ňom  prebýva minimálne 3 mesiace a aj jej obličaj dokazoval, že jej tvár nebola umývaná vodou najmenej zopár týždňov. No k tomu všetkému bola táto žena ešte aj svojim močom poriadne premočená a podľa toho ako odporne zapáchala sa nedalo vylúčiť ani to, že bola zašpinená aj inou formou ako len pomočením.

Aby som sa príliš nerozpisoval, tak milí čitatelia chcem vám týmto blogom iba vyjadriť  to, že obdivujem tých našich zdravotníkov a hlavne zdravotné sestry, že sa dokážu aj o takých ľudí postarať. Dajme si totiž všetci ruku na srdce, koľkí z nás by toto tiež robili a za ten plat, ktorý zato oni poberajú? Veď my, ktorí sme „museli zotrvať“ v tom smrade takmer ¾ hodiny pri tej pacientke v čakárni kým ju zobrali na ošetrenie, tak už po prvých pár minútach sa začali dožadovať tí, čo im to viac prekážalo, či by ju tí záchranári nemohli zaviesť niekde ďalej?! (A ešte musím dodať, že minimálne ďalších 10 minút po ošetrení tej pacientky museli sestričky vetrať ordináciu, aby sa tam ďalší pacienti náhodou neudusili).

Nedalo mi, aby som nevyjadril verejne aspoň pri tejto príležitosti svoj názor a preto hlasne, aby ma všetci prítomní dobre počuli – som povedal záchranárom – mali ste ju zaviesť primátorovi mesta na  Mestský magistrát! Ja by som ju tam určite zaviezol. Aspoň by mali mestskí poslanci možnosť na vlastné oči presvedčiť sa o tom aká je realita. (Pochopiteľne sa títo záchranári iba zasmiali „popod fúz“ lebo veľmi dobre vedeli, že hoc by si to ten náš primátor a poslanci zaslúžili, tak toto by mohli spraviť iba raz, ale tým by sa mohli so svojou profesiou navždy rozlúčiť.)

Životné príbehy bezdomovcov sú v mnohých prípadoch veru nezávideniahodné a my, ktorí sme zatiaľ na tom lepšie by sme nemali zabúdať nato, že napr. pre dlžoby môžeme prísť o dom, deti skončia v detskom domove a takisto môžeme skončiť ako bezdomovci.