kormidlo

Včera to bola naša prvá naozajstná jazda lebo tá premiérová bola už zhruba pred dvoma týždňami, ale to bola iba taká bleskovka. Dcéra mi totiž takmer každých 5 minút vyzváňala aby sme sa už vrátili! Snáď ani nemusím obzvlášť ženám a matkám vysvetľovať to, že aký strach a obavy prežíva prvo – rodička o svoje čerstvo narodené bábo, takže to bolo úplne logické, že mala strach aby som s ňou nezaliezol niekde ďaleko a potom aby som ju doviezol domov vyrevanú.

No včera to už bola „ostrá jazda bez inštruktora“. Síce dcéra mi znovu kládla na srdce aby som s jej dcérkou nešiel príliš ďaleko, ale tomu sa nedalo odolať, krásne priam nádherné jarné a slnečné počasie, takmer ako v júny (aj dnes je takto nádherne a teplo) ma priam vyzývalo k tomu aby som sa so svojou vnučkou išiel pochváliť k jednej milej pani do domova dôchodcov v ktorom sa starala o svoju spolubývajúcu tak ako keby to bola jej najbližšia príbuzná. (Možno si položíte otázku, čo má toto spoločné so mnou?). Tá spolubývajúca bola totiž moja svokra, ktorú sme boli nútení dať do domova hoci bývala v rodinnom dome, ale žila tam už iba sama a potrebovala takmer stálu opateru a tá pani ju tam opatrovala posledné 4 roky jej života.

Trochu som bol však zarmútený z toho, že som si to predstavoval tak, že tá pani sa bude môcť s mojou vnučkou aj trochu „po – maznať“, no tá sa rozhodla dobehnúť zameškané a „chrápala v kuse 3 hodiny.

Po návrate domov mi dcéra totiž hovorila, že v noci sa obe málo vyspali. Ktovie, či moju vnučku práve ta prvá veľká jazda na jej formulke neznervózňovala, že ako to s jej vodičom celé dopadne a kvôli tomu v noci nevedela poriadne spať?? J

Teraz dúfam, že v noci už spínkalá dobre a dnes sa už teším na tretiu jazdu s jej formulou 1.