kormidlo

Asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že nás svet vidí aj takýmito očami, že mnohým zákony nič nehovoria a ak sa im tie zákony podarí obísť, tak sú na to ešte aj hrdí  a nezabudnú sa tým aj pochváliť v kruhu svojich známych a niekedy aj neznámych ľudí.

Príkladov by sa našlo na každom kroku dosť, či už v obchodných centrách v reštauráciách alebo v cestnej doprave.

Vraj sa o nás Slovákoch šíri aj taký vtip, že kdekoľvek vo svete, keď prešiel vodič križovatkou na červenú, tak to nebol nik iný ako Slovák.

Veď iba o pytliakoch by sa dala napísať samostatná esej. (A myslím, že bolo by to takmer rovnaké, či už v oblasti lesných revírov alebo v oblasti rybolovu).

Sám som bol párkrát svedkom toho ako sa niektorí Slováci veľmi radi vyhli platbám za služby ak sa im naskytla príležitosť.

Nikdy nezabudnem na to, keď sme sa ako cykloturisti v 81 roku plavili trajektom zo Štokholmu do Helsínk a celému nášmu kolektívu sa s takýmto zážitkom (typickým pre slovenskú náturu a mentalitu) pochválil jeden z našich mládencov. Tento mládenec pochádzal niekde z Oravy a rozhodol sa prešmyknúť do reštaurácie, aby svojmu  žalúdku doprial zopár špecialít, ktoré tam boli prestreté na švédskych stoloch. Pochopiteľne aj viacerých členov z našej výpravy nás to tam ťahalo, (lebo konzerv tých už sme mali plné zuby), ale štyridsať švédskych korún na jednu vstupenku, tak to bola riadna položka, ktorú si každý jeden člen poriadne nechal prebehnúť hlavou, či sa mu to vyplatí?!  Biletár, ktorý odtrhával v uličke ústrižky zo vstupeniek, ten nevenoval až takú pozornosť tomu, akí hostia sa im tam hrnú (nebol totiž zvyknutý na podvádzanie, aké bolo bežným javom v Československu). A práve túto situáciu využil spomenutý člen z našej výpravy. Prešmykol sa tam bez vstupenky a potom, keď si napchal svoj bachor dobrotami (za ktoré by v skutočnosti musel zaplatiť minimálne sto švédskych korún) vrátil sa k svojej skupine a vychvaľoval sa na čom všetkom si pochutnal a ako so Švédmi vybabral. Pre domácu klientelu to bolo síce niečo netradičné, ale o to viac pre nás Slovákov zahanbujúce, ešte šťastie, že si to z cudzincov nikto nevšimol, ako ich Slovák vďaka svojej chamtivosti podviedol.

Podobný zážitok som mal v 90 roku, keď som sa ako predseda ZV zúčastnil na zjazde odborárov v Prahe a všetkých nás tj. predsedov a delegátov ubytovali v pražskom hoteli Fórum. Nedá mi, aby som tu nespomenul dve (do určitej miery) úsmevné príhody zviazané s týmto hotelom.

V hotelových izbách boli zabudované malé chladničky (bary) s občerstvením a alkoholickými nápojmi. Poniektorí predsedovia – asi boli prvýkrát v živote v takomto hoteli – si vôbec nevšimli, že je tam ešte niečo. Síce nie ,,na zjedenie“, ale veľmi dôležité: pero a bloček (zápisník), aby každý hosť zaznamenal, čo z chladničky skonzumoval (a pri odchode aby to zaplatil). Aj preto, že mali dlhú noc (bez manželiek), chlapi celý obsah chladničky „vytrúbili“. Ubytovali nás po dvoch, a tí, ktorí si chceli spestriť večer dúškami alkoholu, tak si pozvali ešte aj svojich kolegov.  No pri odchode z hotela sa nestačili diviť, keď museli tento „špás“ hradiť z vlastného vrecka. Že to nebola lacná záležitosť, uveríte, keď poviem, že iba fľaša minerálky stála 40 Kčs. Ale aby som nebol ,,zlý“ ku kolegom odborárom: Pravdepodobne si povedali, že ak izba stojí 700 korún, určite je v nich započítaný aj obsah chladničky… Treba však otvorene priznať, že niektorí Slováci sa nezaprú a náklonnosť k alkoholu prejavia hádam všade. Hlavne tam, kde to nemusia platiť, alebo o čom si myslia, že už je to v cene.

Niektorí nezapreli svoj slovenský pôvod ani pri raňajkách. Pravdepodobne prvýkrát v živote sa ocitli pri tzv. švédskych stoloch. A tak vyše hodiny zotrvali pri nich – a zjedli toho toľko, koľko azda doma nezjedli ani počas troch raňajok. A asi preto, aby ani počas rokovacieho dňa neumreli od hladu, jedlom a ovocím si ,,napakovali“ ešte aj tašky… Prečo si nedopriať, keď na osobu sa účtovalo 70 Kčs? Čo si o nich myslel personál hotela, to ich netrápilo. Veď oni by sa tam sotva niekedy vrátili, najmä ak by to bolo za vlastné peniaze…