kormidlo

V týchto dňoch beží v rádiu reklama: Mamka kúpiš nám psíka? Ocko povedal, že ak ty budeš súhlasiť, tak nám ho kúpi.

Dnes po kliknutí na www.facebok.com v mojej domovskej schránke bola uložená nasledujúca správa:

Svetový deň zvierat!

Miesto: Na celom svete!

Čas: ‎4. októbra 2011 0:00  

Zaujala ma však táto správa: Koná sa to na celom svete. Chcem aby ste vedeli že máte osláviť deň vašich domácich miláčikov…. Kľudne ju oslávte aj doma vaše zvieratká chcú len aby ste boli s nimi. Netreba robiť obrovskú oslavu, im postačí len ak budete s nimi…..

Na túto správu zareagovala jedna čitateľka, zrejme priateľka tej pani, ktorá to dala na FB s takýmto svojim zážitkom, respektíve s tým, čo videla ako to robia so zvieratami v Číne:

Serlot, kdyby jsi videla co Cinani delaji s kockami a pejskami, chytaji je do malych kleci, mozna 20, kopaji je , biji , ony ty zviratka uplne placou a nakonec je povesi za zadni nozky a zaziva jim stahuji kuzi a prodavaji, videla jsem to v pocitaci, cely film, nemohla jsem se na to divat, jen po ve sam, ale to nemohu v zivote zapomenout, to uplne srdce trha, jak kricely bolesti…

Po prečítaní tohto príspevku som sa rozhodol aj ja zareagovať a dal som tam moju skúsenosť: No ja chcem potvrdiť  slová tej dámy, čo to dala na FB, že naše zvieratká chcú skutočne len to aby sme boli s nimi.

V čase, keď boli moje dcéry malé ma presvedčili aby som im kúpil šteňa pudlíka (maličkú guľôčku fenku) a bolo to takmer tým istým štýlom ako v tej reklame, ktorú som uviedol hneď v úvode.

Vyše 5 rokov som moje dcérky presviedčal, že pes do bytu nepatrí, ale vysvetľujte to deckám, ktoré milujú živé tvory. Spočiatku to ako tak išlo lebo najprv sme im kúpili škrečka, neskôr dve andulky, potom aj morské rybičky. Ale vrcholom bolo, že sme v byte chovali aj krásneho bieleho zajačika, ktorého darovali deviataci mojej manželke na konci školského roku ako svojej triednej učiteľke. Dokonca mu vtedy ešte na krk uviazali červenú mašľu, ktorá ešte viac zvýrazňovala jeho krásu. Ten kto chová zajace, tak veľmi dobre vie, že oni majú svoju zvláštnu arómu a kvôli tomu som sa rozhodol urobiť nášmu zajkovi klietku na balkóne. (Dokonca mu dcéry dali aj meno, len si ho už teraz nepamätám, ale tuším, že Miško). Všetko sa vyvíjalo dobre, ale iba do chvíle, keď zo zajačika bol zrazu dospelý zajac a bolo potrebné… veď to poznáte. Vo svojom živote som nemal problém odťať hlavu sliepke, morke alebo húske no zajaca, to ma otec nestihol naučiť ako sa z neho zdiera koža, hoci som ho párkrát pri takejto práci tajne pozoroval, lebo nechcel aby jeho malý synovia videli takú „krutosť“.

S manželkou sme hútali ako to zariadiť aby sa nám naše dcérky dokázali zmieriť s tým, že ich milovaný zajko odišiel do „nebíčka“? Dohodli sme sa, že ona s nimi pôjde poobede niekam na prechádzku a môj priateľ, ktorý bol v tomto obore veľmi skúsený nám nášho zajaca pripravil na pekáč priamo na našom balkóne. No naše dcérky si aj tak poplakali a hoci pečený zajac veľmi dobre chutil – ani sa ho nedotkli. Manželka im musela spraviť tuším krupicu alebo nejaké ich obľúbené jedlo.

Ale vrátim sa k pudlikový. Obaja sme chodievali do zamestnania a dcéry boli v škole, takže celé dni náš psík trávil v byte úplne sám a naši susedia, ktorí robievali na smený mali o štekací koncert postarané. Síce je pravdou, že naša Toocie štekávala iba vo chvíľach, keď počula niekoho na chodbe, ale pre našich susedov to dvakrát príjemné nebolo. Vrcholom všetkého bolo, že z tohto titulu ma moje dcéry znovu presvedčili aby sme si nechali jedno zo šteniat našej Toocie lebo ak budú v byte dve tak nebudú vyštekávať. Moje argumenty vôbec nebrali do úvahy a tie sa nakoniec aj potvrdili lebo naši susedia si potom zopár rokov „užívali“ koncertové duo Toocie a jej „dcéry“ Pebiny – pochopiteľne štekacie.