kormidlo

Ing. Ladislav Gooz z Košíc, trúchliaci pozostalý si spomína na najsmutnejšie Vianoce rodiny Pavla Zavadkaya z Veľkých Kapušian (okres Trebišov).
Vianoce roku 1945. Pavol Zavadkay  kráča ulicami mesta. Kroky  ho vedú k jeho rodinnému domu, ktorý mu  fašistickí  úradníci skonfiškovali. Pre fašistický režim bol nespoľahlivý a vyhlásili ho za kolaboranta. Domček bol pekný, mohol sa niekomu zapáčiť. Zastavil sa pri svojom dome. Sledujú ho zlé oči. Zrazu sa pred ním objavia  dvaja  muži  v  dlhých kožených kabátoch a jeden samopalčík “v pufajke”. Patrola NKVD. Vojak odistil  samopal.  Odznela osudná  veta: “malenkyj robot…” Neskôr mu jeden z vyšetrovateľov strhol z ruky hodinky:  “Už  ich nebudeš  potrebovať…” Zatkli ho priamo na ulici bez udania dôvodu.  Museli  nastúpiť  na  korbu otvoreného auta. Boli premrznutí, mokrí a vydesení. Pavol Zavadkay bol pridelený do lágra Martinsk na Sibíri. Odtiaľ ho previezli do omského lágra. Bola to väznica ešte z čias Kataríny Veľkej, kde bol svedkom nesmierne dojímavej udalosti. Väzni z cárskych čias, revolucionári rôznych období, keď prechádzali vedľa jednej cely s úctou snímali čiapky, hlboko sa po- klonili… Na dverách cely bola umiestnená tabuľka, ktorá hlásala, že za týmito dverami si odpykával trest na nútených  prácach F. M. Dostojevskij…  S  podobným zážitkom  sa stretli viacerí  slovenskí  väzni  v Omsku.
JUDr. I. Kováč, ktorý v roku 2001 bol  navrhnutý na najvyššie novinárske vyznamenanie Ceny Egona Ervina  Kischa, taktiež prešiel omským peklom, kde sa osobne stretol s A. Solženicynom, ktorý svojmu spoluväzňovi veľmi pomohol. Neskôr, keď sovietske úrady A. Solženicyna vypovedali do zahraničia, prepašoval do Mukačeva  850-stránkový  rukopis svedectiev z lágrov. Osud chcel, aby sa rukopisy  dostali do USA k Solženicynovi, ktorý ich zaradil do Všeruskej bibliotéky. Aj v prípade I. Kováča sa neskôr jasne dokázalo, že jeho zavlečenie do ZSSR bolo dielom ŠtB a NKVD. Vina na jeho únose padá na hlavu štátnych orgánov.

Životné osudy dvoch odvlečených občanov pripomínajú časy, keď štátny teror dominoval nad právom a spravodlivosťou. JUDr. Kováča zatkli po februárových udalostiach (1948!) priamo na ulici v severných Čechách v Jeníkove. Dnes už nebohého pána Zavadkaya tajná polícia dostihla taktiež na ulici. Bez udania dôvodu nasledovali mučiteľské metódy vyšetrovania,   potom strastiplná cesta na Sibír. Poskladaním mozaiky neľudského utrpenia a dodnes neznámych osudov z výpovedí ešte žijúcich svedkov  možno raz vznikne ucelený obraz o tragédii desiatok tisícok ľudí z celej Európy, ktorí prešli peklom na zemi zvanom gulag.

Trvalo 60 rokov od skončenia II. svetovej vojny, keď sa ruské vedenie rozhodlo odtajniť  dokumenty vražedného mechanizmu Stalinovej NKVD. V slovenských mestách tajná polícia ŠtB začala veľkú poľovačku na nevinných ľudí. Ani Solženicyn vo svojej knihe Súostrovie gulag nestihol  povedať všetko. Dokumenty z tých čias štátneho teroru opatrené všemocnou pečaťou“sovršeno- sekretno” čakajú na nových Solženicynov. Ľudia majú právo vedieť, kto ich zrádzal, kto vydával na potupnú smrť tisíce nevinných…

A ešte jeden dokument. Povereníctvo vnútra  v  Bratislave  dňa 12. júla  1949 vydalo nasledujúcu informáciu: “Oznamujem, že ani približný počet zajatcov internovaných  zo Slovenska  do ZSSR sa  nedá  s  istotou   ustáliť…” Také   to  teda  boli roky. Mnohí, ktorí sa vrátili z pekla gulagov, báli sa prehovoriť. Dokonca ani po roku 1990… Mnohí bývalí komunistickí pohlavári sú aj dnes na najvyšších štátnych postoch. “Viete  to  pochopiť?”  pýta sa Ing. Gooz. Podľa jeho skúseností štátny teror voči občanovi trvá podnes. “Úradne  som   zdedil rodinný dom po strýkovi  Zavadkayovi vo Veľkých Kapušanoch. Do dnešného dňa však v ňom nemôžeme bývať. Oslovili sme aj prezidenta Schustera. K zločinom a  neprávostiam   komunistickej éry ostal ľahostajný a nevšímavý…,” hovorí ďalej Ing. Gooz. To všetko so stíšeným hlasom. I to o čomsi svedčí. Pavel Zavadkay  sa po desiatich  rokoch vrátil domov. Mal šťastie, prežil. S manželkou Matildou sa presťahovali do  Košíc. Po krátkom čase však na následky utrpenia v lágri zomrel. Pani Matilda bola známa oddaná  pracovníčka Medzinárodného červeného kríža. V povojnových rokoch po celej Európe zháňala lieky a tajne posielala do gulagov v nádeji, že sa dostanú aj jej manželovi Pavlovi.  Nevolali ju inak ako “slovenská Matka Tereza”.
Dnes  už nežijú. Malátny postoj úradov a prezidenta SR R. Schustera k pozostalým zo sibírskych lágrov je skutočne nepochopiteľný. Vyzerá to tak, akoby úrady vo Veľkých   Kapušanoch čakali, aby spravodlivosť nastala až za bránami svätého Petra.