v Smere sa rozpútal ideologický boj medzi dvoma lídrami. Po výzve Moniky Smolkovej a jej podporovateľov sa v Smere strhla debata. (Krajskí predsedovia v oficiálnom stanovisku akékoľvek reči o vzbure popreli), ale najvyšší funkcionári v strane hovoria, že diskusia a reforma strany je potrebná.
Smerácke zjazdy slúžili len na to, aby tí dole deklarovali a odsúhlasili to, o čom rozhodli tí hore.
Pellegrini si uvedomuje svoju polohu, že v štruktúrach Smeru je iba plniaci príkazy, ale teraz zacítil šancu na to, aby vystrel chrbát a bol sám sebou. Ale na verejnosti príliš veľkú podporu aspoň zatiaľ nemá, a vzťah medzi predsedom strany a premiérom nie je ideálny. (Fico ešte stále dokáže prilákať verné voličské jadro).
Myslím si, že je úplne jedno, či Smer pôjde s Ficom alebo s Pellgrinim, ich strana si už zaslúži odpočinok v opozícii minimálne na dve funkčné obdobia.
Keď nastali takéto trenice medzi nim, tak ma napadlo, či niektorý z nich nenapíše pozývací list Putinovi, aby tu poslal svoje vojská, aby nám tu ochránili našu mladú a slobodnú socialistickokapitalistickú demokraciu? (Tak ako to spravil Biľak v 68-mom roku, keď poslal list Brežnevovi). – Totiž Slovensko už dospelo do takého štádia, že nám už ani vojnu netreba a stačí ešte jeden rok – pokiaľ tu budú vládnuť smeráci – a okrem Ficových pätolizačov budeme všetci ostatní chodiť s holými riťami lebo oni dokážu rozkradnúť ešte aj úbohý zvyšok toho, čo tu na rozkrádanie ešte zostalo. 🙁
Pripomeňme si udalosti z roku 1968 hlavne tým mladším, ktorí vtedy ešte nežili, aby mali možnosť presvedčiť sa, čo sa tu dialo. Ako som to prežíval ja:
Neslávny 68 rok
Ráno 21. augusta 1968 som ako učeň druhého ročníka praxoval v dielňach vtedajšieho poľnohospodárskeho odborného učilišťa v Sobranciach.
Každé ráno okrem víkendových dní sme vyše dva kilometre pochodovali zoskupení, ako vojaci z nášho internátu k našim dielňam. (Internát sme mali na konci mesta v blízkosti Sobraneckých kúpeľov). Posledný viac ako kilometrový úsek sme museli odpochodovať po hlavnej ceste. Je to hlavný ťah medzi Sobrancami a Michalovcami. V spomenuté ráno sa popri nás valili kolóny sovietskych vojakov v tankoch, obrnených vozidlách a na nákladných autách. Ako nič netušiace decka sme s radosťou vítali našich „verných priateľov a bratov na večné časy“.
V dielňach nám učňom, ako mladým zvedavcom neušlo to, keď sa naši majstri odborného výcviku zhovárali medzi sebou o udalosti na politickej scéne ako aj ich reakcia na situáciu, ktorá práve prebiehala v tento deň.
K nášmu zdeseniu došlo, keď naši majstri medzi sebou začali rozprávať, že sa ľahko môže stať to, že z toho vznikne vojna. Nám mladým chalanom s horúcou krvou v tej chvíli ani nebolo za potreby viac počuť. Rozbehli sme sa k plotu sotva šesť metrov vzdialenému od hlavnej cesty. Medzi kolónou vojakov a nami bola iba štvormetrová plocha trávnatého porastu a priekopa vedľa cesty. Začali sme strhávať z blízkych jabloni zelené jablka a nazlostení na našich už nepriateľov sme spustili ostrú paľbu. Ešte šťastie, že niektorí vojaci to brali tak, že im tie jablka hádžeme preto, aby si na nich mohli pochutnať. Šťastím pre nás bolo aj to, že tieto vojská vtedy prešli iba štrnásť kilometrov územia od našich spoločných hraníc.
Naši majstri sa včas spamätali a prišli nás zvolávať naspäť do dielní. (Tam totiž stačilo iba to, aby niektorí z tých vojakov natiahol samopal a spustil na nás ostrú dávku za to, že niektorí z jeho kolegov schytali jablkom poriadnu bombu do hlavy. Určite by to dopadlo veľmi tragicky, podobne ako to bolo o trochu neskôr vo väčších mestách, ako napríklad v Košiciach a Bratislave). Večer a potom aj ďalší deň sme na internáte z hrôzou a v strachu sledovali v televízií živé vstupy z jednotlivých miest „s akou radosťou vítali občania Československa tieto vojská“. Po celej republike na múroch niektorých domov sa objavovali napísané heslá: DUBČEK – SVOBODA TO JE NAŠA SLOBODA. Ľudia zároveň na hlavných ťahoch ciest vytrhávali alebo otáčali opačným smerom tabule s úmyslom, aby sa tieto vojska nedostali až do hlavného mesta – Prahy. V niektorých mestách už občanom „vrela krv v žilách“, postupne začali tieto kolóny blokovať či to menšími barikádami postavenými zo smetných nádob a všetkého možného materiálu, aký prišiel do cesty alebo odstavenými nákladnými autami alebo električkami. Niektorí jednotlivci začali vytrhávať z ciest kamenné dlaždice a útočili nimi na vojakov. Na niektorých križovatkách zmlátili ich regulovčikov v nádeji, že kolóny začnú blúdiť a nedôjdu k svojmu cieľu. Zopár jednotlivcov sa dokonca postavilo pred tanky a svojim telom chceli zabrániť ich ďalšiemu postupu. Pochopiteľne, že to nezostalo bez odozvy a vojaci na takéto privítanie reagovali svojou ostrou paľbou zo samopalov. (Takto „zbytočne“ prišlo o život niekoľko desiatok ľudí).
My v Sobranciach sme sa na druhý deň dozvedeli, že aj v našom meste tiež mohlo dôjsť k veľkej tragédii lebo vodič jedného tanku pravdepodobne zadriemal, nezvládol zákrutu a namieril si to priamo na budovu, ktorá mu stála v ceste. Našťastie sa skoro spamätal, zostal stáť a „iba“ celá hlaveň tanku prešla múrom. (Nebolo sa čomu diviť, keď títo chudáci boli na cestách už celú noc a nevyspaní išli kamsi do neznáma s presvedčením, že idú brániť mier a zabrániť kolaborácii s kapitalistickými živlami). Ešte niekoľko rokov po tejto udalosti majiteľ domu nechal akoby na pamiatku túto dieru už síce zamurovanú, ale z vonkajšej strany zahladenú iným odtieňom omietky, aby to občanom pripomínalo tú smutnú udalosť.
Akoby nestačilo akých zverstiev sa dopustili v tých augustových dňoch, Husák (prezident ČSSR) jeho režim umožnil týmto vojskám, aby vyše 22 rokov pobývali v takmer všetkých vojenských kasárňach na celom území Československa. V niektorých oblastiach si vytvorili vlastné komunity. Mali svoje byty, obchody a mnohí z nich sa oženili a založili si rodiny.
Určite neboli nadšení, keď v 91-vom roku museli opustiť územie Československa a vrátiť sa do Sovietskeho zväzu.
Spevák Michael Kocáb v tom čase bol poslancom Federálneho zhromaždenia a práve on sa najviac pričinil za ich odchod. V júny 1991 ako predseda parlamentnej komisie pre dohľad nad odsunom strednej skupiny sovietskych vojsk konečne vyprevadil z Československa posledného sovietskeho vojaka.
Spúšť, ktorú po sebe zanechali pri svojom odchode sa ani materiálne nedá vyčísliť. Pôda na niektorých miestach je dodnes kontaminovaná ropnými produktmi. Sovietski vojaci si vôbec nerobili starosti s tým, že opotrebované oleje a vytekajúce pohonné látky sa vstrebávali do pôdy. Hektolitre opotrebeného oleja vylievali priamo za ploty kasárni na ornú pôdu… 🙁