Poučenie zo Slovenska. Ak chcete byť prezidentom (-kou), nerobte politickú kariéru, nezbierajte skúsenosti ako poslanec, starosta, poslanec či minister, ale vyhliadnite si nejakú skládku. Prečo? Pretože boj o jednu skládku je prakticky jediným predchádzajúcim viditeľným verejným počinom budúcej slovenskej prezidentky.
Môj názor o pani Čaputovej som napísal už v niekoľkých blogoch a moji oponenti ma zakaždým skritizovali pod čiernu zem.
Takže som si vyhľadal názor na pani Čaputovú našich západných susedov a predkladam ho v plnom znení: Skoro to zvádza, aby sme spolu s našim národným klasikom jarom Cimrmanom zvolali: „Nie je to trochu málo, Anton Pavlovič?“
Áno, Slovensko bude mať prezidentku, ba dokonca prvú prezidentku. Aj mnoho našich občanov to uvádza v nekontrolovanom nadšení, prečo vykrikujú, že máme čo závidieť a že máme čo nasledovať. Ich nadšenie im prajem, ale dovolím si naopak pripomenúť niekoľko triezvych poznámok.
Post prezidenta je politická funkcia. Podľa obyčajnej logiky by preto prezidentom mal byť politik, ba priamo ostrieľaný politik. Navyše niektorí, čo si politiku ohmatali a vyskúšali na jej najrôznejších stupňoch a úrovniach, tak na nich zbierali skúsenosti. Len tak si občania a voliči môžu overiť, čo dotyčný vie, ako sa správa, ako rieši problémy, aké sú hodnoty, ktoré vyznáva. Nestačí krásne slová, chce to skutky.
Je v akejsi elementárnej prirodzenosti, presnejšie malo by byť, že vo funkcii hlavy štátu sa politická kariéra končí, nie začína. To platí rovnako u nás, na Slovensku, ako kdekoľvek inde. Samozrejme, občas sa môžu vyskytnúť výnimky, ale ďaleko skôr platí, že je to prejavom postdemokratického úpadku spoločnosti, že do prezidentských kresiel sa dnes nahrnú mimosúdni zbohatlíci či ich marionety.
Slovensko si po piatich rokoch prezidentovania podnikateľa Andreja Kisky teraz zvolilo politikou nepobozkanú právničku Zuzanu Čaputovú. Kým Kiska do prezidentského paláca vyniesli jeho vlastné úžernícke peniaze, Čaputovú tie Sorošove. K čomu nejaká politická skúsenosť, jednoduchšie je zaplatiť si kobercový mediálny nálet. Propagandisti, „piaristi“ a politickí aktivisti prezlečení za novinárov majú hody. Rozum nad tým ostáva stáť, koľko ľudí je potom ochotných zveriť najvyššiu ústavnú funkciu osobe, o ktorej prakticky vôbec nič nevedia. Z billboardov zato dôverne poznajú jej retušovanú tvár.
Peknou tradíciou sa tiež stáva, že budúci prezident si krátko predtým založí svoju vlastnú politickú stranu. A tak si Rudolf Schuster v roku 1998 založil Stranu občianskeho porozumenia, aby z nej o rok neskôr, už ako prezident, vystúpil, načo strana zchradla. Zuzana Čaputová ide v jeho šľapajach, jej nosič sa pre zmenu volá progresívne Slovensko.
Na čo všetky tieto postdemokratické šachy vedú? Hoci všetky vonkajšie atribúty demokracie sú akoby zachované, to najdôležitejšie v takto prevádzkovanej politike chýba. Čo? Občan, volič. Ten totiž rezignoval a od politiky sa odpojil. Ak sa k prezidentským voľbám, pri ktorých by malo byť samozrejmosťou, že sa tešia najvyššej voličskej účasti, dostaví len niečo málo cez 40 percent zapísaných voličov, je to pre slovenskú politiku tragické vysvedčenie.
Ak potom z oných 40 percent Čaputovú volí 58 percent, vyplýva z toho, že prezidentkou bude z vôle cca 24 percent občanov. Dá sa to povedať aj obrátene, viac ako tri štvrtiny Slovákov, čiže prevažná väčšina, Čaputovú nevolili. Ale aby mi bolo správne porozumené. Mandát či legitimitu novozvolenej prezidentky to nespochybňuje. Vyhrala podľa platných pravidiel. Politiku ako takú a spôsob jej prevádzkovania však áno. Súboj ideí sa z politiky vytratil, zostala iba špina. Tú Slovensku ovládla jedna vražda, ktorej sa zmocnili aktivistické médiá. Nezostáva než si znovu povzdychnúť: Nie je to trochu málo!
Prirátame k tomu, že v druhom kole si obyčajný Slovák mohol vybrať medzi eurohujerem a eurohujerkou, a preto sa niet čo diviť, že radšej zostal doma.
Naozaj je Slovákom čo závidieť?
Autor: Petr Štěpánek Zdroj: Open in new window
PS
Vážení, svoj názor si utvorte sami, ale ja sa s autorovými názormi stotožňujem.