Bože, prečo si taký nespravodlivý, že dopustíš chorobám, aby trápili tieto nevinné stvorenia?!
O nemocniciach na Slovensku a hlavne o tom ako to v nich chodí, sa už toho veľa popísalo a vo väčšine prípadov len v negatívnom duchu.
Včera večer som si prečítal zážitok jedných rodičov, ktorí kvôli vážnej chorobe museli svojho malého synčeka nechať 8 dní v nemocnici. Po prečítaní tohto smutného príbehu si dovolím tvrdiť, že všetci slušní ľudia, ktorí si ho takisto ako ja prečítali resp. prečítajú, tak si dovolím tvrdiť, že nikto z nich nezostane ľahostajný, a keď aj osobne v tejto veci nepomôže finančne alebo nejakým darom (napr. staršími no nepoškodenými posteľnými prestieradlami alebo toaletným papierom) pre slušný chod nemocnice, tak spraví aspoň toľko, že ten príbeh bude zdieľať podobne ako to doteraz spravili už mnohí ľudia.
Dovolil som si tento príbeh – s malými úpravami – zverejniť aj tu, aby si ho prečítalo čo najviac ľudí, a po jeho prečítaní sa možno nájdu aj takí ľudia, ktorí budú vedieť na koho sa majú obrátiť, aby tej nemocnici pomohli najlepšie ako len budú vedieť.
Tu je ten zdieľaný príbeh – opravil som v ňom iba jedno slovo, ktoré sa tu častejšie opakovalo. (Pani -, ktorá ten príbeh napísala – párkrát v ňom napísala aj tieto slová: „posteľné prádlo“ – keďže sme Slováci a už x rokov sa o tom hovorí, že slovo prádlo pochádza z češtiny – čiže je českého pôvodu -, tak slovo prádlo som pomenoval spisovne slovom: bielizeň.
„Predvčerom sme sa vrátili s našim najmenším z nemocnice. Boli sme tam 8 dní. Malinkého hospitalizovali kvôli zápalu pľúc v Detskej Fakultnej Nemocnici a úprimne, po mojich skúsenostiach s nemocnicami a po hrozných článkoch, ktoré zaplavujú pravidelne internet som mala veľké obavy. Nebola však iná možnosť, nakoľko môj synček naozaj potreboval liečbu. S manželom sa nám stretli vystrašené pohľady, keď nám lekárka oznámila, že malinký by mal ostať v nemocnici. S malou dušičkou sme dali súhlas k hospitalizácii. Dohadovali sme sa ešte ako to bude, že manžel bude musieť ostať doma s našimi staršími synmi, kým ja budem s malinkým. Ešte pred tým, sme museli absolvovať RTG vyšetrenie. Človek všade stretne rôznych ľudí. Začalo to tým, že sme narazili na pani, ktorá nás nemohla prijať a tak nás poslala k inému okienku, kde sme museli ísť cez celú chodbu dokola s drobcom na rukách, aby sme sa dostali v podstate k tomu istému pracovisku, len ku kolegyni, ktorá sedela oproti tejto milej pani, ktorá potom so smiechom odišla na obed. Jasné, veď každý je hladný a potrebuje sa ísť najesť. Potom to už však išlo všetko rýchlo. Pri okienku bolo napísané, že na snímky s popisom sa čaká 2 hodiny. Zalial ma studený pot. Manžel absolvoval vyšetrenie s malým a vrátili sa s tým, že o pol hodinu budeme mať snímok hotový. A on naozaj do pol hodiny bol pripravený. Neskôr nás lekárka poslala na oddelenie “D”. Náš príchod bol síce emotívny, ale nakoniec sme sa upokojili a malý dostal infúziu. Ako šiel čas, stretla som množstvo sestier, niekoľko lekárov a veľa ustráchaných mám a nádherných, no chorých detičiek. Prekvapila ma čistota na oddelení. Niekoľkokrát denne chodili umývať zem aj kúpeľňu. Kuchynka bola taktiež stále čistá. Sestričky boli usmievavé ešte aj o 1nej ráno, keď chodili meniť infúzie alebo podávať lieky. Prostredie bolo pekné a aj napriek tomu, že nám na izbu museli chodiť na záchod mamičky z iných izieb, som sa tam cítila prekvapivo dobre. Posteľ bola pohodlná a na izbe sme si mohli vetrať. Malinký spal pokojne a nikto nás nenaháňal spratávať veci, lebo ráno bude vizita. Dokonca jedna sestrička si svietila mobilom, keď prišla kontrolovať infúziu, aby nezobudila spiace detičky. Pre mňa osobne to bolo 8 náročných dní, ale vďaka milým a ochotným sestričkám a lekárom to bolo jednoduchšie. Okrem toho, že si spravili svoju prácu, ktorú bolo vidieť, že ju milujú a majú aj vzťah k deťom, sa s nami na chvíľku aj porozprávali a trochu tak zľahčili náročné chvíle. Chodievali sa pýtať na malých pacientov aj vtedy, keď nebolo treba podávať žiadne lieky, proste vždy v rámci svojej zmeny prišli a zaujímali sa o nás. Musím povedať, že som bola veľmi milo prekvapená. Nestretla som jednu nepríjemnú sestru ani lekárku, hoc bolo vidieť, že sú vyčerpané. Všetky do jednej robili svoju prácu ako najlepšie vedeli. Veľmi dobre mi padla láskavosť sestričiek, ako napríklad to, že nevyžadovali aby dieťa bolo v postieľke, ale natiahli dlhšie hadičky, aby mohlo byť dieťatko s matkou v posteli keď mu bude stekať infúzia, alebo aby sa s ním ľahšie manipulovalo napríklad pri prebaľovaní. Bolo to oveľa pohodlnejšie pre nás matky. Možno si poviete, že taká blbosť, ale ja som to skutočne ocenila. Prostredie bolo pekné a tým, že bolo pred nejakým časom zrekonštruované, pôsobilo veľmi pozitívne.
Zistila som však, že napríklad posteľnú bielizeň nosia sestričky z domu, ak majú nejakú na vyradenie. Takú čo už nepoužívajú, ale nie je deravá ani poškodená. Taktiež, že im chýba veľa vecí, ktoré im na oddelenie nemocnica nedá. To, že si všetci hradia svoje pracovné oblečenie či toaletný papier, je už dávno známa vec, ale aby z domu nosili posteľnú bielizeň, plachty a bavlnené plienky, ktoré dávajú deťom pod hlávky, je na mňa dosť silná káva. – Tá posteľná bielizeň, v ktorej som spala ja aj moje dieťa.
Aj keď som donedávna mala väčšinou negatívne skúsenosti s nemocnicami, chcela som napísať o tom, čo sme zažili. Pretože mám dojem, že o tom pozitívnom sa píše menej, lebo je to menej zaujímavé.
Chcela by som sa ešte raz poďakovať celému oddeleniu “D” na Klinike detí a dorastu.
Zároveň by som Vás milí priatelia chcela poprosiť, ak máte doma nazvyš nepoškodenú posteľnú bielizeň (plachty s gumičkou, obliečky dospelácke na jedno lôžko aj detské obliečky a plachtičky s gumičkou), bavlnené či bambusové plienky alebo vlhčené utierky a chceli by ste pomôcť, ozvite sa mi, začínam zbierku týchto vecí pre oddelenie “D – malých detí”. Ďakujem 🙂
PS: Kľudne zdieľajte, myslím, že popri tom kvante detičiek a sprevádzajúcich mamín, bude tých vecí treba dosť. Budem vďačná za každú pomoc 🧡“
Bože, prečo si taký nespravodlivý, že dopustíš chorobám, aby trápili tieto nevinné stvorenia?!
Je to smutný, ale zároveň dojímavý príbeh. No musím povedať, že som strašne nahnevaný na ten systém, že to zašlo až tak ďaleko, že si zdravotné sestry musia nosiť z domu svoje vlastné veci, hlavne toaletný papier a posteľnú bielizeň. 🙁
A to sa naši politici vychvaľujú ako naša krajina ekonomický prosperuje… Česi v takom prípade zvyknú hovoriť: Chce se mi z toho všeho blejt… Normálne nemám slov.😡😡😡😡😡