Kto vie, ako to tam bude vyzerať po pár rokoch?
Dlhé roky žijete v susedstve s ľuďmi a ani netušíte, akého hada chováte priamo na svojej hrudi. Myslíte si o nich, akí sú to milí a ochotní ľudia… a v mojom prípade až po 61 rokoch som takmer z ničoho nič zistil, že v skutočnosti sú títo ľudia veľmi zlí, zákerní, falošní a veľkí klamári…
No poďme k veci:
V mojej rodnej obci som od mojich piatich rokov – po celých 55 rokov (čo som sa tam takmer stabilne zdržiaval) – bol som presvedčený o tom, že už tých mojich (tamojších) susedov poznám tak dobre, že ma nikdy nesklamú, lebo vždy sme dobre vychádzali, dokonca až tak, že takmer som ich už mohol zaradiť do našej rodiny, ako rodinných príslušníkov…
No počas tohtoročných dušičiek som sa od môjho najmladšieho brata dozvedel správu, ktorá môj názor na našich susedov obrátila o 180 stupňov. Brat bol na cintoríne o deň skôr, (ako ja s mojou polovičkou) keď sme ho navštívili (po návrate z cintorína), tak nám porozprával, ako sa naši susedia zachovali, keď ich stretol na cintoríne…
Náš rodinný dom, kým sme mali malé deti, (kým navštevovali základnú školu), tak sme tam každoročne chodievali aj s deťmi, (aby nebol po celý rok opustený) a zároveň sme tak nemuseli riešiť problém s ubytovaním na Zemplínskej Šírave, kam sme takisto radi chodievali – (z našej obce k Šírave bolo blízko, čoby kameňom dohodil.)
Kto vie, ako to tam bude vyzerať po pár rokoch?
Keď sa už naše deti a deti našich bratov osamostatnili, tak postupne náš dom navštívil už iba občas niekto z nás, a tým, že ja som nemal vlastnú záhradu (dodnes ju nemám), tak najviac času som tam trávil iba ja. Staral som sa o ovocné stromy a záhradu, a občas čo to som na dome aj opravil. (Dom už predsa len mal nejaké roky, takže potreboval aspoň nejakú údržbu). Ale, keď som odišiel do dôchodku, tak som si povedal, že takéto cestovanie je pomerne dosť nákladné, že to proste nemá význam, aby som tak ďaleko chodieval kvôli záhrade. A tak som sa s bratmi dohodol, že dom predám a peniaze z predaja si bratsky rozdelíme. Takže aj našich susedov som postupne pripravoval nato, že dom predáme a tým budú mať nových susedov. (Informoval som ich počas prác v našej záhrade, takže počas mojej práce, ak sa niektorý zo susedov objavil vo svojej záhrade, tak sme si prehodili zopár slov…)
Zhruba pred 12timi rokmi, keď som robil niečo na záhrade, tak už vtedy takmer denne sa pred našou bránou zastavovali nejaké osobné auta s anglickými štátnymi poznávacími značkami. Boli to Rómovia, ktorí už zopár rokov pracovali v Anglicku a do dediny chodievali s ponukami odkúpenia starších resp. opustených domov. Takže aj za mnou viacerí často chodili a dožadovali sa, aby som im náš dom predal. Z predošlých skúsenosti som vedel, že ľudia v dedine nie sú nadšení z toho, ak v ich tesnej blízkosti bývajú aj Rómovia. (Rómovia pre nich boli dobrí a užitoční iba vtedy, keď im za pár drobných porýľovali záhradu, narúbali dreva, prípadne spratali uhlie do pivníc, ale v tesnej blízkosti – ako susedov ich nikto nechcel) práve preto, pri našom poslednom stretnutí so susedmi som im vysvetlil, ako sa veci majú… ale, že práve kvôli nim beriem na nich ohľad a predať dom Rómom nechcem, ale zároveň som im vysvetlil, že dom predáme lebo v opačnom prípade sa dom po čase rozpadne a my z toho nebudeme mať nič. Samozrejme obaja susedia krútili nosom, že Rómom by som dom predať nemal – vadilo by im mať takých susedov. (Zhodou okolnosti vtedy pri našom rozhovore bol aj môj najmladší brat). Preto som obom susedom navrhol, že nech si náš dom odkúpia oni, že my zaňho ani veľa peňazí nechceme. Zareagovali okamžite, ale takým spôsobom, že oni ten dom nepotrebujú, že čo by s nim robili?!
Dodnes ľutujem, že som ten náš dom nepredal tým „anglickým“ Rómom aspoň pred 10timi rokmi. Jednak by mi za dom + pozemok dali min. trojnásobne viac peňazí, ako mi dal Róm, ktorému som ho predal zhruba pred tromi rokmi. (Vtedy bol v oveľa zachovalejšom stave.)
…po návrate z cintorína, nám brat porozprával, ako sa naši susedia vyfarbili, keď sa na cintoríne začali baviť aj o našom predanom dome – rómskej rodine. Vtedy tam (okrem našich dvoch susedov) bol prítomný môj najlepší kamarát (spolužiak Dušan zo ZDŠ), ktorý ešte donedávna býval v našej obci iba o štyri domy ďalej od nášho domu. Obaja susedia začali vysvetľovať Dušanovi, že oni sa už niekoľko rokov snažili kúpiť náš dom, ale, že ja som to stále odmietal. Môjho brata to poriadne nahnevalo a povedal im len toľko, že majú jediné šťastie, že tam nie som ja, lebo tvrdiť niečo také by sa predo mnou určite neodvážili, hlavne, keď on bol, ako svedok toho, keď som im náš dom ponúkal, aby ho odkúpili. 🙁
Táto udalosť ma iba utvrdila v tom, akí sú poniektorí Slováci falošní, že dokážu klamať priamo do očí a ešte silou mocou chcú každého presvedčiť, že oni sú tí, čo majú pravdu. 🙁
Keď mi brat porozprával túto príhodu, tak som mu so smútkom povedal len toľko: Práve tým ukázali iba to, akí sú falošní, hlavne, že chodia do kostola, (bijú sa po hrudí, že sú veľkí kresťania a ak by náhodou niektorú nedeľu vynechali svätú omšu, tak hádam by si to vytýkali až do konca svojho života) a na strane druhej sú veľkými farizejmi, hlavne, ak si spomeniem na jedno z božích prikázaní: Miluj blížneho svojho, ako seba samého. Oni síce svojich blížnych milujú, ale nesmú mať inú pleť, ako oni. (Ich rodičia sa musia ešte aj v hroboch hanbiť a spytovať si svoje svedomie, že čo za ľudí to splodili a ako ich to vlastne vychovali, že sa takto správajú). 🙁