Tri možnosti: 1. Menová reforma v 53ťom roku. 2. Kupónová privatizácia. 3. Mečiarove druhé Švajčiarsko.
Včera uplynulo 65 rokov od menovej reformy, ktorá sa udiala v bývalej Československej republike. Mnohí dodnes o nej hovoria, že to bola veľká peňažná lúpež, pretože pripravila obyvateľov bývalého Československa o celoživotné úspory.
Bola to výmena platidiel, ktoré boli v obehu od roku 1945 – za nové bankovky. Reformu vyvolala inflácia a štát chcel odstrániť disproporciu medzi množstvom obeživa a trhovými fondmi. Obyvatelia ČSR boli riadne nahnevaní lebo peniaze sa znehodnotili a rodina mohla na jedného člena rodiny „vymeniť maximálne 300 korún československých (Kčs) v pomere 5 ku 1, zvyšok peňazí v hotovosti sa menil v pomere 50 ku 1. Úspory uložené na vkladných knižkách do sumy 50.000 Kčs sa vymieňali v pomere 5 až 25 ku 1. Vklady nad 50.000 Kčs menili v pomere 50 ku 1. Viazané vklady v bankách a štátne cenné papiere sa anulovali. Zrušil sa aj lístkový systém zásobovania a s ním spojený dvojaký trh.“ („V priemere vymenil slovenský občan 3329 starých korún za 121 nových.“)
„Menová reforma v roku 1953 znehodnotila veľkú časť peňažných úspor obyvateľstva a znížila aj kúpnu silu obyvateľov. Vyvolalo to nespokojnosť, ktorá vyústila do štrajkov v mnohých mestách.“ Zdroj: http://www.topky.sk/cl/13/1713803/ lupez-v-CSR
Túto časť hádam prenechám historikom a doplním ju už len jedinou vetou: Bola to veľká peňažná lúpež v ČSR – trvala štyri dni – a všetkých ľudí pripravila o celoživotné úspory!
No chcem upriamiť svoju pozornosť na tých nás, ktorí sme sa narodili buď tesne pred spomenutou reformou alebo po nej. My sme tamtú reformu prakticky ani nezažili, lebo tá pripravila o celoživotné úspory našich rodičov a dedov, ale dovolím si tvrdiť, že nás v pomerne dosť krátkom časovom odstupe pripravili o nie málo peňazí hneď dve reformy. Prvou bola Klausová Veľká a Malá kupónová privatizácia, – síce obe prebehli legálne, ale nabalili sa nimi iba tí, ktorí v danej chvíli boli pri korytách a hlavne tí, ktorí mali kontakty na vplyvných ľudí, ktorí ich usmernili – kde a kam majú investovať svoje kupóny.
Tou druhou reformou bolo sľubované Mečiarove druhé Švajčiarsko. A ten to druhé Švajčiarsko skutočne zariadil, ale iba „hŕstke“ takých ľudí, ktorí mu boli najbližší – tým nemyslím iba jeho rodinných príslušníkov – tí z nás, ktorým ešte pamäť obstojne slúži vedia o kom je reč. Napr. najznámejšími zo všetkých boli Rezešovci, ktorým Mečiar umožnil sprivatizovať si vtedy ešte š.p. VSŽ. (Teraz už nejdem zachádzať do podrobnosti, ale dovolím si tvrdiť, že tie menové reformy tak trochu pripomína aj balíček ekonomických opatrení Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša.)
Samozrejme spresním to: Budem ďaleko od pravdy, keď poviem, že mne tá menová reforma v roku 1953 pripomína tú našu terajšiu, čiže na eurá. Mám na mysli hlavne balíček ekonomických opatrení Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša.
Spočiatku som Dzurindovu a Miklošovu reformu bral všetkými desiatimi, kým neprišlo na lámanie chleba. Totiž, keď sa SDKU trepalo ku korytu, tak Dzurinda sľuboval, že zatočí s Mečiarom a jeho nohsledmi – tými najväčšími boli vtedy Rezešovci – lenže keď sa ujal vlády, veľmi rýchlo zabudol na to, čo voličom sľúbil! Miesto toho, aby Vláda M. Dzurindu spravila opatrenie k tomu, že všetok nelegálne nadobudnutý majetok HZDS by prepadol v prospech štátu, tak s tým Dzurindovci nič nespravili, ale nám – občanom – sa snažili vtĺcť do hláv, že je kríza a preto si budeme musieť uťahovať opasky naďalej – min. aspoň jednu desiatku rokov. 🙁
K Dzurindovi už len malý dodatok: vôbec by som to neporovnával, ak by boli k cenám tovarov primerané mzdy zamestnancov – napr. podobné ako ich mali Nemci alebo Rakúšania…
No a, čo dodať na záver? Ani po Dzurindovi sa nič nezmenilo – k moci sa dostal „mladší Mečiar“ – myslím, že každý vie koho tým myslím. – Takže Fico iba pokračoval v tom, čo pred nim rozbehol Mečiarov rušeň…