Neznalému človeku, ktorý nepozná našu krajinu (resp. vie o nej veľmi málo), ktorý by sa rozhodol ju navštíviť, tak možno na prvý pohľad nadobudne presvedčenie, že na Slovensku počet lesov neustále rastie. Skutočnosť: Možno na papieri ten počet lesov na Slovensku neustále rastie, ale pohľad na satelitné snímky z národných parkov však hovorí o niečom inom, priam vzbudzuje hrôzu.
Príkladov by sa tu dalo uviesť habadej, mnohí to poznáte, ak sa vyberiete niekam do lesa, do prírody, či už na pešiu túru, alebo na bicykli: Váš pohľad na hlboké ryhy od ťažkých ťažobných mechanizmov a všade množstvo bahna, tak ten vám vašu náladu určite neskazí, ani nenaruší vašu pohodu z príjemného pocitu a zážitkov, ktoré ste mali počas vášho pobytu v prírode, že?!
Ťažké je si čo i len predstaviť, ako po takýchto cestách môžu prechádzať turisti peši a nie ešte na bicykloch (aj, keď horských).
Ale, čo je ešte oveľa viac zarážajúce je to, že takto zničené sú aj turistické chodníky a trasy aj na území Národného parku v Muránskej planine.
Podobne je to aj pri pohľade na niektoré kopce Nízkych Tatier. Naozaj žalostný pohľad mnohé úpätia kopcov sú doslova vyholené a najvýraznejšie je to vidieť v okolí Čertovice.
V súčasnosti prebieha intenzívna ťažba dreva aj pri Kráľovej holi, ale aj na mnohých ďalších miestach v národných parkoch. Je to ekocída. (Ako si sami ničíme národné parky.)
„Namiesto spevu vtákov čoraz silnejšie počuť zvuk motorovej píly. „Pozor, spúšťanie dreva,“ vystríha tabuľka zavesená pri ceste.“ https://domov.sme.sk/c/20693763/je-to-ekocida-ako-si-sami-nicime-narodne-parky.html
Opíšem vám udalosť zo včerajška, ktorá s danou témou súvisí, zároveň poukážem nato, že ani nie je potrebné chodiť príliš ďaleko od domova, aby človek natrafil presne na tie isté nepríjemnosti o ktorých píšem v blogu.
Pred desiatimi dňami (6.11.17) som si spravil cyklotúru na Prednú Holicu ku chate Lajoška a už vtedy som si povedal, že pokiaľ bude také pekné počasie ešte aspoň zopár dní, tak si takéto túry častejšie zopakujem.
Lenže ako sa hovorí: človek mieni, život mení. Do cesty sa postavila choroba našej najstaršej vnučky (6,5) a moja mladšia dcéra mi zavolala, či by som ju neodviezol k lekárke? – Má totiž ešte druhú tri a pol mesačnú dcérku a manžel jej robí v štátnej správe 24 hodinové zmeny, takže dcéra s mladšou vnučkou býva doma dosť často sama. (Dcéra dobre vie, že v takej chvíli mi ani volať nemusí lebo som vždy k dispozícii.)
U jej staršej dcérky lekárka po vyšetrení skonštatovala, že našťastie jej zdravotný stav nie je taký vážny, žeby kvôli tomu musela brať antibiotika, ale odporučila nám, že aj tak by v takomto stave nemala chodiť do školy medzi deti, aby tak neohrozila zdravotný stav ďalších spolužiakov.
S manželkou sme dcére oznámili, že kým nebude vnučka celkom zdravá, tak bude u nás. No a tým samozrejme z mojich ďalších cyklotúr už nič nebolo. (Tým sa vôbec nechcem sťažovať, lebo vždy sa teším chvíľam, keď môžem byť s vnučkami, resp. aspoň s jednou z nich.)
Vnučka bola u nás 5 dní, ale v ďalších dňoch nebolo zase počasie najvhodnejšie nato, aby som si vyrazil na bicykli na túru, preto som tak spravil až včera (15.11.17) a pôvodne som mal v pláne doraziť min. aspoň na Jahodnú, lenže kým som sa z domu „vymotal“ zrazu už bolo niekoľko minút po 14 hodine, ale teoretický by som to na tu Jahodnú a späť ešte hravo zvládol, len som si neuvedomil, že denné svetlo sa zo dňa na deň pomerne rýchlo kráti, takže, keď som dorazil k predposlednému odpočívadlu pred Jahodnou (cca 1,5 km) bolo práve štvrť na štyri a denné svetlo už bolo naklonené tak, že som vedel, že ak sa rozhodnem ísť ešte aj na Jahodnú, tak to nakoniec dopadne presne takisto, ako to dopadlo na tej mojej cyklotúre http://kormidlo.blog.pravda.sk/2017/11/07/pospominali-sme-si-na-zlate-casy/, že som sa z Jahodnej vracal domov v úplnej tme.
Prepáčte, ale vidím, že som sa až príliš rozpísal, takže poďme k veci: práve na tom predposlednom odpočívadle, presnejšie vzadu za prístreškom mi udrela do očí veľká biela igelitka s odpadkami, ktoré tam po sebe zanechali „tiež turisti“. Najprv som mal v pláne, že si tú igelitku s tými odpadkami pripevním na nosič bicykla a na sídlisku ju vyhodím do kontajnera, ale tým, že sa už rýchlo stmievalo, tak som vedel, že času na rozdávanie veľa nemám. No cestou domov som rozmýšľal nad tým, aká „dobrá duša“ tam tie odpadky nechala takto pohodené?! Napadlo mi, že to mohli byť aj drevorubači, ktorí tam v okolí prístrešku pílili stromy. Zhodou okolnosti peň jedného spíleného stromu mi poslúžil ako podstavec pre fotoaparát, ktorým som si zvečnil hlavne tie odpadky. Ak mám pravdu povedať, už sa pri takýchto pohľadoch ani príliš nepozastavujem, lebo odpadky nachádzam skoro všade v lese pri takýchto prístreškoch, skôr ma nahnevalo to, že ten kto to spravil, že si dal ešte tú námahu, (že tie plastové fľaše od piva, ale aj plechové (hliník) a rôzny odpad, ktorí zostáva po pikniku) nahádzal do igelitky. Vyzeralo to tak, že si to nachystal, ale že pri odchode na tu igelitku jednoducho zabudol. Podľa mňa to mohli byť aj tí drevorubači, ale to neznamená, že ich chcem za každú cenu podozrievať, že to boli práve oni, lebo, keď som tadiaľto prechádzal naposledy, tak tam nič také nebolo, ale nenormálne sa hnevám na takých ľudí, ktorí sa takto benevolentne stavajú k matke prírode. Neviem ako v iných krajoch na Slovensku, ale v našom košickom kraji takých sezónnych drevorubačov robia väčšinou ľudia z rodín, ktorých rodičia neviedli svoje deti k tomu, že príroda si nezaslúži, aby sa k nej takto macošsky chovali. A možno tie deti vtedy, keď niečo také preberali aj v škole, tak jednoducho chýbali. 🙁 (Ale tým v žiadnom prípade nechcem obhajovať občanov majority, lebo aj medzi nimi je dostatok takých, ktorí sa k prírode otáčajú chrbtom). Takýto ľudia si možno myslia, že veď sa niekto nájde, kto to po nich uprace, resp. berú to jednoducho tak, že veď ten odpad sa po nejakých rokoch sám rozloží, ale môže to byť aj tak, že sa k tomu stavajú takým spôsobom, že veď my tu nebudeme večne a to čo tu po nás zostane, tak nás to už nemusí trápiť. 🙁
Včera, keď som tam tu igelitku s odpadkami nechal, tak som si namýšľal, že títo drevorubači tam budú pokračovať v práci aj dnes a tú igelitku jednoducho zoberú preč a doma ten odpad hodia do kontajnera, ale strašne som sa mýlil, na to miesto som prišiel okolo 12:10 hod. Igelitka ležala na tom istom mieste ako deň predtým. Ale zhruba pol kilometra pred tým odpočívadlom som prechádzal okolo traktora s malým prívesom a v diaľke bolo počuť rev motorových píl, takže pokračovali tam kde večer prestali. Aj som rozmýšľal, že sa ich nato pôjdem nenápadne spýtať, ale boli asi 100 metrov vzdialení v doline za turistickým chodníkom a na strane druhej som veľmi pochyboval, že ak to tam oni nechali, že si to aj priznajú. Takže nakoniec som s tým odpadom spravil to, čo som mal v pláne urobiť už včera…
PS
Vážení čitatelia, ospravedlňujem sa vám za to, že fotografie v blogu nie sú uložené v poradí v akom by mali byť, ale vytvorenie tohto blogu mi zabralo nenormálne veľa času (zhruba 4 hodiny), je to proste piplačka a ak mám povedať pravdu, tak radšej by som miesto toho spravil ďalších 20 kilometrov na bicykli, ale aj písanie blogov ma baví…
Tak a o malú chvíľu bude odpad ležať v kontajneri, a nie pohodený v lese z ktorého musí byť špatne nielen čestným ľuďom, ale ešte aj lesnej zvery.
Ešte pred pár mesiacmi vzadu za mnou bol krásny hustý les… 🙁
Tu takisto, za mojim chrbtom ešte donedávna bol krásny hustý les… 🙁
Aspoň keby bolo vidieť nejakú snahu, proste vysádzať na tých hluchých miestach nové stromčeky!
Pohľad z boku, na peň čerstvo spíleného stromu.
Tým, že som túto fotografiu musel až dvakrát orezať, tak sa mi už nepodarilo mať fotku takú, aby bol záber na celú plochu pňa, ale jeho priemer je rovných 1 200 mm (alebo ak chcete 120 cm) no ani náznak po tom, žeby ten strom bol nejako chorý, aspoň na tom pni nič podobného nebolo badať, ale hoci na ňom nebolo vidieť letokruhy, tak odhadujem, že vek toho stromu bol min. 200 rokov. 🙁