Foto: https://www.google.sk/
Príbeh o tom, ako zúfalstvo robilo z matiek kanibalky. Hladomor a násilie. To všetko obsahuje príbeh tatárskej ženy Zulejky, ktorý opisuje, ako sa budovalo komunistické poľnohospodárstvo.
Foto: https://www.google.sk/
„Boli to príšerné časy. Mal si už tri roky, jesť si chcel ako dospelý. Prsia si mi vysal bezozvyšku – koľko len tam bolo toho riedkeho mlieka! Pre teba primálo. A tak si ich nepríčetne tlačil, trhal zubami, ešte chcem, ešte. Ale už v nich nič nebolo. Daj mi chleba, prosil si. Kde by som vzala chleba? Ku koncu leta sme všetku slamu zo strechy zjedli, všetky kobylky v okolí pochytali.“
Guzel Jachinová dokázala položiť na papier taký opis hrôz a nešťastia tak, že sa jej to podarilo zhromaždiť aj v jej prvotine Zulejka otvára oči.
„Mladá rusko-tatárska spisovateľka v nej opisuje hladomor bez toho, aby z neho niekoho priamo obviňovala, uvádzala ho do politicko-historických súvislostí a vysvetľovala, prečo a kedy hospodári v celom Rusku prišli o obilie, dobytok aj vieru v lepšie zajtrajšky.“
Foto: https://www.google.sk/
„Zostala som s vami štyrmi sama. Ty si mal aspoň moje mlieko, ale tí starší nič. Neopováž sa na to ani pomyslieť. Počuješ! Tisíckrát som ti to opakovala, a poviem ti to tisíc prvý: Ja som ich nezabila. Sami zomreli. Hladom. Mlieko som im nedávala, to je pravda. Všetko, čo vo mne bolo, som do poslednej kvapky nechávala pre teba. Oni zoslabli a ty si zosilnel. Potom umreli. Počuješ, synku! Nie, my sme ich nezjedli. Pochovali sme ich! A, že nemajú…“
Viac sa dozviete tu: https://komentare.sme.sk/c/20679886/
Veľmi dobre a výstižne sa k tomu článku vyjadril jeden čitateľ týmto príspevkom: „Najhoršie je, že väčšinu a možno ešte hroznejších príbehov, od umučených ľudí, sa už nedozvieme.
Sovietski ľudia trpeli a trpia zločinmi komunizmu a stalinizmu. Najhoršia je tá ich zmenená mentálna výbava, že bez silného lídra to nejde.“