Pokiaľ sa to potvrdí, tak na úmrtí svojho zamestnanca má veľký podiel samotná firma U.S.Steel Košice.
„Polícia už začala trestné stíhanie v prípade smrti pracovníka U.S. Steel Košice pre prečin usmrtenia.
Mŕtveho našli na plynovom potrubí, keď vymieňal označovacie tabuľky. Lekár skonštatoval usmrtenie neznámym plynom.
Mŕtveho 50-ročného Štefana našli 13.1.2012 pár minút po 17 hodine na plynovom potrubí kde vykonával výmenu označovacích tabuliek.
Vysokú koncentráciu plynu CO zaznamenal aj prístroj na meranie plynov, ktorý mal nebohý pri sebe a príčinu úniku plynu hasiči odstránili. Údajne ďalšie osoby ohrozené neboli.“
Zdroj: košický Korzár
Chcem poprosiť čitateľov, aby ma nechápali tak, že som voľajako zaujatý voči firme U.S.Steel Košice, ale vo firme USS som pracoval 38 rokov a rovných 11 rokov som pracoval aj na závode Energetika. Robil som presne na tej istej prevádzke kde došlo k tomu terajšiemu smrteľnému úrazu a takisto som vykonával tie činnosti ako ten zosnulý zamestnanec firmy. Ľudia, čo tam pracovali, ale aj tí, čo tam pracujú teraz mi dajú určite za pravdu, že na tej prevádzke bolo skutočne veľkým rizikom pracovať a vždy sme pracovali s tým pocitom, že v daný deň sa už vôbec nemusíme vrátiť z práce domov živý. (Bolo to síce koncom 70tých a v prvej polovici 80tých rokov a vtedy to bol ešte štátny podnik VSŽ), ale hoci sa tam toho v posledných rokoch po bezpečnostnej stránke veľa zmenilo, tak si dovolím tvrdiť, že ešte stále je tam dosť veľa rezerv.
Totiž v U.S.Steel som pracoval až do konca roku 2008 a po celý čas som robil v takých závodoch a na takých prevádzkach na ktorých sme často prichádzali do kontaktu s vysokopecným plynom, ktorý obsahuje CO (kysličník uhoľnatý), ktorý je vo väčších dávkach pre ľudský organizmus smrteľný. Z tohto dôvodu som sa každoročne zúčastňoval na školeniach, tam nám predvádzali najmodernejšie prístroje tzv. „Drägre“ – prístroje merajúce obsah CO v ovzduší a boli sme oboznamovaní aj o tom kde všade je umiestnený monitoring CO.
No, v žiadnom prípade by si náš vtedajší majster nedovolil na takúto prácu poslať iba jedného pracovníka! Hlavne v blízkosti regulačnej stanice plynu pri ktorej došlo k spomenutému smrteľnému úrazu! Na toto miesto musia isť minimálne dvaja zamestnanci s nakalibrovanými CO analyzátormi!
Na školeniach OBP nám inštruktori stále zdôrazňovali, že takúto prácu musia vykonávať minimálne dvaja pracovníci! Aby v prípade, ak dôjde k takej veci, aká sa stala nebohému Štefanovi, aby mohol ten druhý pracovník poskytnúť okamžitú prvú pomoc.
ALE V TOMTO PRÍPADE UŽ TERAZ JE OČIVIDNÉ, ŽE ZAMESTNÁVATEĽ PORUŠIL PREDPISY TÝM, ŽE TUTO PRÁCU NECHAL ROBIŤ IBA JEDNÝM PRACOVNÍKOM!
Tým sa iba potvrdilo, že nie vždy a všade je potrebné šetriť pracovnými silami a za každú cenu znižovať stav zamestnancov.
Vo firme nie je žiadnym tajomstvom, že ak došlo k smrteľnému úrazu, tak zo strany zamestnávateľa sa zvalila vina na nebohého zamestnanca, ale mnohí zamestnanci o tom dobre vedeli, že ten nebohý zamestnanec za svoje úmrtie neniesol takmer žiadnu vinu, lenže ten sa už nemohol brániť a tak zamestnávateľ takýto prípad jednoznačne uzavrel vyjadrením, že za svoju smrť bol vinný zosnulý pracovník – údajne porušil niektorý z predpisov a tých nám tam dávali podpisovať takmer denne toľko, že azda ani ten najlepší právnik na svete by si ich nedokázal zapamätať. Toľko ich bolo. (Niektorí zamestnanci, ktorí o týchto prípadoch vedeli niečo viac a že sa o nich nedalo vôbec hovoriť ako o spravodlivom vyšetrovaní, nikdy nenašli odvahu postaviť sa voči rozhodnutiu zamestnávateľa, lebo strach pred prepustením z práce bol vždy silnejší ako spravodlivosť.)
Dovolím si tvrdiť, že tento smrteľný úraz má na svedomí aj znižovanie počtu zamestnancov, ktoré prebieha za každú cenu a je to žiaľ aj na úkor bezpečnosti práce. Kým som tam pracoval, tak som nadobudol taký pocit, že takýto postup sa zovšeobecnil, len aby sa ušetrilo, čo najviac finančných prostriedkov.
Sám som bol neraz svedkom toho, ako naši nadriadení pracovníci naše pripomienky z výrobných porad svojim vyššie postaveným nadriadeným vôbec nehlásili a to len preto aby nemali zbytočné problémy z toho, že takto by sa z nákladov na výrobu museli uvoľniť milióny na odstránenie tých nedostatkov na ktoré sme my poukazovali. Hlavná vec, že takto bol zamestnávateľ uistený, že na prevádzkach nie sú žiadne bezpečnostné problémy a tak sa potom z úspor viac ušlo členom manažmentu na ich koncoročné odmeny.
P.S. Ak by predsa len niekto nadobudol pocit, že tu neuvádzam žiadne fakty, tak spomeniem udalosť, ktorá sa stala v roku 2002 – 2003.
Stalo sa to na VP 3 kde došlo k výbuchu pri ktorom roztrhlo tzv. „nohavicové potrubie“ a bolo veľkým šťastím, že náš kolega z tohto miesta odišiel iba 5 minút pred výbuchom. Ďalším šťastím bolo, že ten obrovský kus plechu, ktorý spadol z výšky asi 40 metrov na zem, nespadol na nejakých zamestnancov.
Náš vtedajší inšpekčný zámočník už niekoľko mesiacov pred týmto výbuchom písal do knihy hlásení porúch, že toto potrubie je v dezolátnom stave a my peciari, čo sme chodievali k tomu potrubiu čistiť plošiny sme takisto hlásili nadriadeným pracovníkom, že toto potrubie nutne potrebuje výmenu. Ale títo tam iba stále posielali zámočníkov aby zváraním zaplátali diery. Ak by naši nadriadení neignorovali tieto údaje a nebrali ich na ľahkú váhu, tak k tomu výbuchu vôbec nemuselo dôjsť.
Nedokázal som sa s tým zmieriť, že sme mali takých nezodpovedných nadriadených pracovníkov kvôli ktorým mohol náš kolega zahynúť a možno ešte niekoľkí ďalší, preto som podal žalobu na zamestnávateľa, na inšpektorát bezpečnosti práce a ten túto moju žalobu postúpil súdu. Mojim veľkým sklamaním bolo vtedy to, že pred pojednávaním si ma pani sudkyňa pozvala a vysvetlila mi, že sa mi vôbec neoplatí súdiť so zamestnávateľom a aby som radšej moju žalobu stiahol lebo ešte prídem o zamestnanie.
Ostáva iba veriť, že tento smrteľný úraz už donúti zamestnávateľa, aby prijal také technické opatrenia, aby sa také niečo už nezopakovalo. Napr. termovízne kamery na lokalizáciu unikajúceho plynu, prípadne identifikátory „nepohybujúcej sa osoby“.
Úprimnú sústrasť Štefanovej rodine.