kormidlo

Ruku na srdce, mnohí z nás milujú iba tých cudzích psov a najlepšie vtedy ak sú to ešte maličké klbka tj. šteniatka. V takej chvíli sa nielen deti, ale aj mnoho dospelých ľudí nevedia do sýtosti nasýtiť maznania s takýmito tvormi a v nejednom prípade ich majitelia sú už z toho nešťastní lebo ten ich miláčik naberá lekciu rozmaznávania. No určite mi dáte za pravdu, že sú medzi nami aj takí ľudia (aj, keď by ich niektorí z vás radí nazvali úplne všelijako inak, ale nie ľuďmi), ktorí sa netaja tým, že najviac majú radi psov na tanieri. Presne v tom duchu sa mi to prihodilo minulý týždeň pri venčení dcérinej feny v parku pred našim blokom. Mnohí okoloidúci sa pri nej pozastavovali a niektorí aj s poznámkami, že aký je to nádherný pes. No jeden pán v mojich rokoch, keď si vypočul ich reakcie a po ich odchode mi povedal, viete aké je chutné psie mäso? Hneď nato mi k tomu dodal toto: sám so ho viackrát jedol, keď som bol na vojne v Čechách a je to oveľa lepšie ako bravčovina. Ako sa zvykne hovoriť, proti gustu žiadny dišputát.

Včera som sa tu na blogu vyjadril, že už kašlem na všetkých politikov a radšej budem písať o mojich zážitkoch pri kočíkovaní mojej maličkej vnučky.

No nedá mi aby som sa znovu nepochválil tým, čo bolo včera: s kočíkom a vnučkou som si na prechádzku zobral aj dcérinu fenu. Nerád by som bol aby to vyznelo, že sa chcem všetkým chváliť, ale ta fena je skutočne nádherné zviera. (Je to zhruba 5 ročný kríženec vlčiaka s labradorom alebo rotriverom). Vonku sme už boli vyše hodiny a práve sa blížilo poludnie, keď z diaľky sa k nám po chodníku blížili štyri mladé ženy z niektorého úradu, ktoré išli do neďalekej reštaurácie na obed. Keď zbadali Lunu, tak jedna z nich ju hneď začala volať k sebe. Zakričal som jej, že darmo ju volá ak ja Lune nedám súhlas. Poslal som Lunu k ním, mali Ste vidieť ako sa všetky štyri ženy tomuto psovi tešili, pokúšali sa jej z papule zobrať jej  najobľúbenejšiu loptičku, že jej ju budú hádzať, preto som im musel vysvetliť, že ona cudziemu toto nedovolí zobrať a že až keď tú loptičku sama položí na zem, tak potom im dá najavo, že sa chce s nimi hrať. Začali ju potom aportovať a na mňa sa obrátili akoby s prosbou, že takto napoludnie by som tam s ňou mohol byť častejšie, že by sa s ňou radi pomaznali. Moja odpoveď bola, že ak nezaprší, tak ma tu spolu s Lunou stretnú každý deň.

Po odchode tých žien som sa vybral s kočíkom po tých miestach kde som chodieval s mojimi dcérami v časoch, keď boli oni také malé a začal som spomínať aké to bolo a ako som s nimi chodieval na prechádzky. No na jeden deň do smrti nezabudnem a dodnes si vyčítam ako som podcenil to, že pri kočíkovaní mojej prvorodenej dcéry som nedal poriadny pozor na to aby mi z neho nevypadla – totiž viezol som ju v lete v športovom kočíku po Skladnej ulici, malá vtedy niečo cez rok a pol a začala sa až tak tešiť, že sa v kočíku chytila zadného operadla postavila sa na nohy a začala si hopkať, lenže ona sa tak rozšantila, že v momente sa iba zrazu prekotila ponad operadlo a saltom dopadla na chodník. Spočiatku takmer ani nedýchala od prekvapenia, čo sa to s ňou stalo, potom začala nariekať. Hneď som ju zobral do náručia a začal som ju tíšiť, mal som veľké obavy, či si nepoškodila niečo v hlavičke lebo síce dopadla na chrbát, ale hlávku si tiež dosť silno udrela. No podarilo sa mi ju dosť skoro utíšiť, takže doma som o tom radšej pomlčal, ale trvalo to asi dva roky, čo som mal stále obavy, či sa to nejako negatívne na dcérke neprejaví, ale všetko dopadlo dobré a hoci sa nechcem chváliť lebo radšej sa chválim svojimi úspechmi, tak naša prvorodená dcéra nás dvojnásobne potešila svojou inteligenciou na VŠ Prírodných vied skončila s červeným diplomom a za svoje vynikajúce výsledky bola ocenená aj dekanským červeným diplomom.